Detské srdcia 10: Bruško, ktoré sa v sníčku uzdravilo samo

Miláčik, poznám veľa detí, ktoré bolieva bruško. A teraz nemyslím také boľavé bruško, čo bolí po napchaní sa čokoládou a zmrzlinou a cukríkmi. Mimochodom, pamätáš si, ako sme si hovorili, že tieto lahôdky nie sú pre naše brušká zdravé? Ani pre brušká našich domácich miláčikov, ako sú psíkovia či mačičky. Ale teraz chcem hovoriť o inom boľavom brušku. O takom, ktoré bolí, keď sa niečoho dopredu bojíme. Vtedy, bez toho, že by sme to chceli, tak nás začne bruško hnevať. Alebo nás ani to bruško ešte nehnevá, ale naše ústa akosi dopredu začnú hovoriť: “Ja nemôžem ísť zajtra do školy, pretože ma bolí bruško”. Alebo: “Ja nemôžem ísť zajtra k pánovi zubárovi, pretože ma bolí bruško.” Alebo: “Bolí ma bruško, nemôžem nič, ani vstať z postele.”

Poznáš niekoho, kto to takto má alebo mal? Ja poznám veľa detí, čo majú takúto patáliu. Ale ja poznám aj kúzlo, ako na to. A to kúzlo ti prezradím. Počúvaj príbeh, v ňom sa to dozvieš.

Heetchua, drobný a veľmi šikovný chlapec z kmeňa Hakita, bol od narodenia menšieho vzrastu. Pamätáš, ako sme si hovorili, že nezáleží na tom, ako človek vyzerá, ale záleží len na tom, čo má vnútri, aké srdiečko mu tlčie v hrudi? Tak to si pamätaj. A Heetchua bol síce menší, než ostatní chlapci, zato však vrtký ako veverička, vedel skákať a behať, pretiahnuť sa štrbinami v skalách, kam sa iní chlapci nevošli, vedel sa plaziť ako had v tráve a ostať potichu ako vtáčik v hniezde, keď sa k nemu blíži šelma. Jednoducho to bol šikulka. A ľudia ho mali radi, pretože bol veselý a každému bol ochotný podať pomocnú ruku.

Jedného dňa prišiel do dediny cudzí náčelník so svojimi tromi bojovníkmi. Prišli v mieri, na svojich krásnych koňoch a oblečení boli sviatočne. Priniesli dary na znak úcty k náčelníkovi kmeňa Hakita. Ten ich prijal, ako sa patrí, ponúkol im pohodlé posedenie a jedlo. Povedal, že si rád vypočuje, čo privádza cudzích bojovníkov sem, do ich údolia. Cudzí náčelník rozpovedal príbeh svojho ľudu, hovoril o jazere a osade na jeho brehu, o nešťastí, ktoré ich postretlo a ako sa potom museli vydať na cestu aby našli nový domov. Putujú už po dva splny a zrazu ich okúzlilo toto údolie. Vidia, že je to územie kmeňa Hatika, vidia ich totemy. Pamätáš si, čo je totem? Totem kmeňa Hatika je veľmi krásny. Je na ňom morský orol a dvaja vlci. To preto, že ľudia kmeňa Hatika veria, že sú potomkovia morského orla, ktorý sa zniesol na zem na Počiatku všetkých vekov a spoločne so svojimi priateľmi, dvoma bielymi vlkmi, lovil v mieri na úrodných pastvinách, v modrých horách a na brehoch mohutných riek. V údolí kmeňa Mantika, kde rieka Majtanga ohýba svoje vody do miernych meandrov, zavlažuje úrodnú pôdu a okolo sa týči ochranná hradba skalnatých úpätí nádherných hôr, je dosť miesta. Náčelníci však vedia, že je potrebné sa v kľude a v mieri dohodnúť, kde môžu cudzí bojovnící postaviť svoje stany.

Náčelník kmeňa Hatika prizval radu starších a všetci sa dohodli, že od skaly Heeratha na východ bude cudzí náčelník stavať svoju osadu. A všetci boli spokojní.

Ako plynul čas, chlapci oboch kmeňov sa spriatelili a spojili sily v spoločných hrách, súťaziach a dobrodružstvách. Lenže zrazu sa niečo stalo. Všetci chlapci susedného kmeňa boli urastení a svalnatí, vynikali v behu i  skoku, vedeli šplhať a plávať, hádzať kameňmi presne na cieľ, snáď všetko, do čoho sa pustili, vedeli výborne. No a tu a tam si začali robiť z Hetuchuu žarty ohľadne jeho výšky. Aj keď vedeli, aký je šikovný, takého malého chlapca ešte nevideli. Nemysleli to nijako zle, no niekedy si radi trošku rýpli. Heetchua Hatchua, tak ho volali. V ich jazyku Hatchua znamená malý ale tiež škriatok. To sa Heetchuovi vôbec nepáčilo. Meno Heetchua v jeho jazyku znamená vrtký. A ako tak nad tým Heetchua nešťastne premýšľal, skutočne sa stalo, že sa stal pomalším začal zaostávať v tom, v čom predtým vynikal.

Ty už vieš, Miláčik, že nezáleží na tom, ako je kto vysoký, ale na tom, aké srdiečko mu tlčie v hrudi. Lenže Heetchua to ešte nevedel. Nikdy predtým sa nestretol s posmechom. Až teraz. A tak sa stalo, že sa prestal tešiť na na spoločné hry a vystrájanie. A ako plynula voda v rieke Majtanga, prišiel večer a začal sa obávať ďalšieho dňa a posmechu. Hetchua Hatchua, Heetchua Hatchua, znelo mu stále v ušiach. Pridalisa smútok a pocity, ktoré predrým nepoznal – stiahnuté hrdlo a stiahnutý žalúdok.

I tak se stalo, že ho raz večer začalo poriadne bolieť bruško. Nikomu o tom nepovedal no ráno zostal doma, zatiaľ čo všetci chlapci vystrájali pri rieke. A na ďalší deň znovu. Samozrejme, že si to všimla Heetchuova maminka. “Čo sa deje, chrobáčik?”, spýtala sa ho. “Nič”, odpovedal Heetchua. “A keď sa nič nedeje”, pokračovala maminka, “ako to, že sa nehráš s chlapcami pri rieke?” “Bolí ma bruško”, prezradil Heetchua. “Aha a ako to, niečo si zjedol?”, pýta sa maminka starostlivo. “Nie, neviem, začalo ma bolieť a bolí má stále. Najviac ma bolí večer a ráno potom tiež.”  “Uhm, tak to je veľmi nepríjemné. Ty, taký veselý chlapec a teraz máš také trápenie. Vieš čo, zájdeme za šmanom, možno že on vie vyhnať zlého ducha z tvojho bruška, čo ty na to?” “Neviem, či to dokáže”, pochybuje Heetchua. “Ale skúsiť to môžeme”, pristane nakoniec.

Večer, keď sa slnko chýlilo k obzoru, vzala maminka Heetchua za ruku a vydali sa na cestu za šamanom. Keď vošli, šaman sedel na pestrom koberci a hladil maličké čierne šteňa. To zápasilo s jeho rukávom a neustále sa vrtelo a hrýzlo, tu zakoplo a vstalo, točilo sa dokola, hotové živé striebro.

“Vitajte a posaďte sa”, ponúkol šaman tým dvom pohodlné miesta. “Čo vás ku mne privádza?” “Heetchua má trápenie s bruškom”, začala maminka. “A čo keby mi Heetchua sám povedal, čo ho sem privádza?”, spýtal sa šaman a stále hladil neposedné šteňa po kožúšku a vľúdne sa pozrel na Heetchuu. Heetchua bol tak zaujatý hrou šteniatka, že mu chvíľočku trvalo, kým si uvedomil, že dostal otázku. “Páči sa ti to šťeňa?”, pýta sa šaman. “Áno, veľmi!” vyhŕkne z Heetchui. “Je malý ako škriatok, zato už ulovil v potoku pstruha”, chváli šteniatko šaman. “Naozaj?” Neveriacky pozerá Heetchua. “Isteže, prečo by nie? Pri love pstruhov, ako sám iste vieš, nie je dôležitá veľkosť, ale obratnosť lovca. Vďaka svojmu drobnému vzrastu sa dostane do tých najmenších štrbiniek medzi kameňmi v potoku a tak je jeho veľkosť veľkou výhodou.”

Heetchua sa zamyslí a ako počúva šamanove slová, naraz mu zťažknú viečka a oči sa mu zatvárajú. Až zaspí.

A tak mu  do sna vstúpi Sníček Pomocníček a hovorí: “Zdravím ťa, Heetchua, chrobáčik, chcem ti povedať niečo dôležité a nemám veľa času, tak počúvaj dobre. Ja viem, čo ťa sem privádza. Je to boľavé bruško. Ale vieš ty, že tvoje telo má liečivé schopnosti? Napríklad minulú jeseň, pamätáš, ako si spadol a odrel si si koleno a ako ti potom tiekla červená krv a čo bolo potom? Tvoje telo zariadilo, že krv za chvíľočku prestala tiecť. Telo urobilo chrastičku a potom malú jazvičku. Stále ju máš na kolene, len už nie je tak moc vidieť. To všetko zariadilo tvoje múdre telo. Tvoje telo dokáže veľa kúzelných vecí. Napríklad keď dýchaš, nemusíš na dýchanie vôbec myslieť a funguje to samo. Aj keď spíš. Telo je veľmi múdre.”

“A múdre telo pre nás robí ešte inú dôležitú vec. Týka sa to tvojho boľavého bruška. Telo zakaždým, keď niečo nie je v poriadku, k nám totiž prehovorí rečou bolesti. Keď nás niečo na tele bolí, je to veľmi dôležitá informácia. A navyše priateľská. Vieš prečo je priateľská? Pretože ti radí, že máš niečo napraviť. keď si napríklad zapichneš triesku do dlane, začne ťa to bolieť, a ty vieš, že je potrebné niečo napraviť. Vyberieš ju a okamžite pocítiš úľavu. Inak by sa ti rana zapálila a to by bolo zlé. To ti poradilo telo vďaka bolesti a hovorí, čomu máš venovať pozornosť. A keď to urobíš, odmení ťa pohodou. Tiež ti hovorí, kedy máš ísť spať, čo a kedy jesť. Keď zješ niečo zlé, bruško začn  boleiť, aby si si zapamätal, že je to nezdravé a nemáš to jesť znovu. Je múdre počúvať telo.”

“Ja ale dobre viem, že tvoje bruško ťa bolí bez toho, že by si zjedol niečo zlé. Vtedy ide o špeciálnu záležitosť a je potrebné pátrať úplne inde. A ja ti poviem kde. Je potrebné pátrať v tvojej duši. Vždy, keď je telo zdravé a napriek tomu niečo bolí, tak je to záležitosť duše. Aj duša k nám prehovára skrz telesnú bolesť. Je to zvláštne, že? Duša takto hovorí. Duša môže kričať o pomoc aj iným spôsobom a to skrz smutné myšlienky. Tie smutné sú šedé až čierne a slúži ana to, aby sme si dobre všimli, že duša stráda. Čierna myšlienka vyzerá napríklad takto: “Ach, nič ma nebaví, som smutný, bojím sa ísť do školy, mám strach, že sa mi budú posmievať…” a tak podobne. Ak si ich nevšímame, čirnych myšlienok je stále viac a začnú tlačiť na dušu a tá začne volať o pomoc. A to práve skrz tú bolesť. Napríklad bolesťou bruška. Alebo hlavy a tak rôzne. Potom si dušu všimneme, konečne. A môžeme to napraviť.” 

“Prečo to telo a duša robia? Pretože ťa ľúbia a dobre ti radia. Je treba trošku popremýšľať. Takto napríklad: kedy sa to tá bolesť bruška objavuje? Vždy večer predtým, ako sa mám ísť hrať s kamarátmi? Áno. A ako to? Čo mi vadí, čoho sa bojím? Že sa mi posmievajú. Skvelé. Tak už vieme, čo to je. A keď vieme, čo nám vadí, je už len krôčik k tomu, aby sme to napravili. Napríklad tak, že sa niekomu múdremu zveríme a poradíme sa s ním. S niekým, komu dôverujeme, ten nám pomôže nájť z toho cestu von. A už sme na to dvaja, to je viac, než človek sám. A ja som tu teraz pre teba. A hovorím ti, že si skvelý, aj keď si malý. Ty si na to len zabudol. Si Heetchua, vrtký chlapec, čo sa šplhá ako veverička a plazí sa ako had v tráve a je veselý. Môžeš si dôverovať v každej situácii, aj keď si maličký, pokiaľ si zapamätáš, kto si a že si tak v poriadku. Pamätaj si to, chrobáčik.”

Heetchua sa prebudil a bruško bolo úplne zdravé. Šaman sa na neho usmieval a sprisahanecky mu zašekal: “Pamätaj, kto si. A Heetchua, chceš si vziať toto malé šikovné šteňa a pekne sa oň starať? Myslím, že vy dvaja si budete obzvlášť dobre rozumieť.”

Heetchua si nadšene privinul šteniatko na hruď a bol spokojný. Spomenul si, kto je a že je sám sebou rád. Maminka bola tiež spokojná. To tak maminky mávajú, že sú spokojné, keď ich chrobáčikovia sú spokojní. 

A tak si ty, Miláčik, tiež zapamätaj, čo Heetchuov Sníček  Pomocníček hovoril o tele a o duši, aké sú múdre a ako priateľsky s nami hovoria cez bolesť, aby nás upozornili, že je treba niečo napraviť. A keď je telo zdravé a napriek tomu bolí, je potrebné zapátrať v duši, čo tam chýba či prekáža. A potom to rýchlo vyriešiť, nečakať, až “sa to spraví samo”. A kúzlo, ktoré som ti sľúbil, znie takto: “vždy je treba vedieť, kto som, byť sám sebou bez strachu a byť sám sebou rád. Malý alebo veľký, taký alebo onaký. Veriť sebe a žiť dobrý život naplnený životom a radosťou. Nie strachom a pochybnosťou a o sebe. A keď predsa niekedy strádam a niečo bolí na duši, zveriť sa niekomu, komu dôverujem. Aby mi pomohol prísť na to, kde to väzí. Pamätaj na to, Miláčik, pamätaj, kto si.”