Detské srdcia 4.: Dospieť v muža

Posted on 03/08/2014 by Katarina Bradac in Detské srdcia (SK)

Počul som, že niektorí ľudia hovoria svojim deťom “chrobáčik”. Veľmi sa mi to páči. Je to láskavé a milé. A niektorí ľudia hovoria svojim deťom inak a tiež je to láskavé a milé. Budem ťa volať chrobáčik, teraz, keď ti budem roprávať. A dúfam, že je to pre teba tak v poriadku.

Ako sme si už hovorili, každé dieťa, aj ty, chrobáčik, máš v sebe, hlboko v srdiečku, svetielko lásky. Má ho aj tvoja maminka a ocko. Niektoré deti nemajú maminku, niektoré nemajú ocka a niektoré nemajú dokonca ani jedného ani druhého. Majú však svetielko. Ja neviem, ako to ty doma máš a či máš oboch rodičov, alebo je to inak.

Chcem ti ale povedať, že nech je to akokoľvek, máš v sebe všetko potrebné pre to, aby tvoj život bol spokojný, šťastný a naplnený láskou. Máš svetielko vnútri vo svojom srdiečku a tak ťa láska všade a vždy sprevádza, na to sa spoľahni.

Počúvaj, chrobáčik, príbeh, ktorý sa stal veľmi dávno.

V krajine, ktorá sa volá Zampatila a je veľmi veľmi ďaleko, žije chlapec. Jeho meno je Darak a v jeho reči to znamená Odvážny. Touto rečou dnes už veľa ľudí nehovorí, ale stále sa na svete nájdu takí, ktorí jej rozumejú. Niekedy sú slová tejto prastarej reči počuť v sne, možno ich tiež niekedy počuješ, chrobáčik. Sám poznám len niekoľko z nich a niektoré sa nesmú vysloviť, iba v stave najvyššej núdze. Tak napríklad Asantah je mama a Latik otec. Saparai je ďakujem a Talaha dobrú noc, Shalan je mier a Shekare je pomoc. Alatari je sestra a Lateshi je brat. Seheri je dom a Alotei je oheň. Terrada je pôda a Watamba je obloha. Pampalah je jazero a Serizad je studňa. Asatah je zakázaný a Jashetan je anjel. Shahtalan je slnko a Talum je mesiac. Stará borovica sa povie Abilta Shuta, vlk sa povie Akaitah a chlapec Shotue. Srdce je Heetaka a starec sa povie Watambi. Pekné slová, však?

Darak vyrastal v malej dedinke v podhorí Alamiru. Dedinka má len pár domčekov, niekoľko ryžových polí a kúsok poľa so sladkými zemiakmi. V lete tam býva horúco a v zime veľa prší. Okolo dediny je veľmi úrodná pôda a tak všetci majú dosť jedla. Neďaleko v skalách je v tieni borovíc ukrytá Serizad, studnička s krištáľovou vodou. Hovorí sa, že na počiatku všetkých vekov prišiel tajomný  muž, pozrel sa na skalu a z jeho očí sa skotúľali dve slzy. Jedna slza sa premenila na Serizad, na studničku a druhá dala život Pampalah, jazeru. Studnička slúži ľuďom už po stáročia a jazero má tyrkysovú farbu a je veľmi ťažké k nehu zošplhať. Hovorí sa, že pokiaľ je v studničke dosť vody a hladina jazera je ako zrkadlo, je na svete všetko v poriadku. Je to dobré miesto pre život.

Darak ešte nie je dospelý, ale už nie je ani dieťa. Je na prahu premeny chlapca na muža. Odjakživa v dedine, keď chlapec dosiahol tento vek, bol vyslaný iba s vrecúškom ryže a mechom vody do hôr, ďaleko za obzor, smerom k Starej Borovici. Týmto smerom dedinčania inak nikdy nechodievajú. Je to smer Asantah, ktorý je zakázaný pre všetkých, iba dospevajúci chlapec môže za splnu, mesiac pred dovŕšením čarovného veku, nasmerovať svoje kroky k Abilta Shuta. Odíde a za 33 dní sa vráti. Neprehovorí s nikým o tom, kde bol a čo zažil, musí však priniesť jantár v tvare srdca. Keď to urobí, stane sa mužom.

Jantár je potom uložený ku Starej Borovici na Shahtalan, na slnko, k ostatným jantárom ostatných mužov. Všetci muži sa mladému mužovi poklonia, jeden po druhom a prijmú ho do svojho stredu. Od tej doby je navždy mužom. K novému stavu ho viaže prísaha. Tá hovorí, že odteraz je zaviazaný k trom posvätným pravdám: 1. Vážiť a dodržať slovo, 2. živiť vo svojom srdci lásku, odvahu, odpustenie a súcit a 3. používať svoju silu pre dobro a tvorenie. Ke poruší iba raz a iba časť jednej z právd, navždy stráca výsady muža, jeho jantár je vhodený do Pampalah, tyrkysového jazera, vody Pampalah sa na chvíľu zčeria a jeho meno je zabudnuté.

Stalo se to iba raz, bolo to veľmi dávno a ten muž, zbavený svojho mena, stále žije v dedine. Väčšinu času trávi pri lese, s pohľadom upreným do diaľky. Ľudia sú k nemu zhovievaví a láskaví, on však nikdy nenašiel znovu svoj kľud. Bol už starý a srdce mal boľavé. Žil dlho a dúfa, že skoro odíde do Krajiny mieru a ticha.

Ke prišiel Darakov čas vykročiť smerom k Starej Borovici, rozlúčil sa s blízkymi, vzal vrecúško s ryžou a mech s vodou. Vykročil. Na kraji lesa stretol muža bez mena. Sedel na suchom pni, oči v tú chvíľu sklopené k prašnej zemi. “Čo ti môžem priniesť?” Spýtal sa ho Draak. “Po ničom netúžim a to, čo potrebujem, mi priniesť nemôžeš, chlapče” odvetil starec.  “A čo to je?” Nedá sa Darak odbiť. “Heetaka…srdce…Moje ztratené srdce…”, povedal starec a zahľadel sa skrz Daraka do diaľky, akoby ho ani nevnímal. Darak sa rozlúčil a vydal sa cestu.

Chrobáčik, ako som ti už hovoril, nikto nevedel, čo sa má stať za tých 33 dní na ceste smerok k Starej Borovici. Nevedel to ani Darak. Tušil, že bude musieť šetriť vodou a ryžou, ale ako dlho pôjde a kam, to nevedel. Šiel s ním jeho Sníček Pomocníček, stále v jeho šlapajách. Keď sa zotmelo, Drak sa obzrel, kam zloží hlavu k spáku, aby sa porozprával so sníčkom Pomocníčkom, či mu on neporadí, čo sa má diať. A tu zrazu zazrel niečo na ceste. Podišiel bližšie a prekvapene zistil, že na kraji cesty leží vysilený Akaitah, vlk, jazyk sychý, telo bezvládne. Na chvíľočku Daraka premohla obava, vlk bol však takmer bez duše, tak sa pomaly priblížil. Vlk nadvihol hlavu a zahľadel sa chlapcovi  do očí. Darakovi sa zdalo, že počuje:” Shekare, Darak, Shekare…” čo znamená “Pomoc, Darak, pomoc…”Darak neváhal a zvlažil vlkovi čumák. Ten se olizol a do očí sa mu vrátila iskra. Bol však stále veľmi slabý, a tak mu Darak ponúkol svoju vodu a vlk pil a pil. Pomaly s a postavil na nohy a znovu sa zahľadel chlapcovi do očí. “Saparai”, povedal vlk tentoraz veľmi jasne. “Ďakujem”. A zmizol v lese. Bol ako prízrak a Darak ešte chvíľu stál a nebyť prázdného mechu na vodu, snáď by si aj pomyslel, že sa mu to len snívalo. Oprel sa o strom a pomaly zaspával, všade už bola tma. Tu sa pred ním zjavil malý Shotue, chlapec s plačom na krajíčku. Bol vychudnutý a mal veľké oči. Ústa neotvoril, Drak však zreteľne počul: “Shekare, Darak, ama Terrada doder Alotei.”. “Pomôž, Darak, našu pôdu spálil oheň.” Darak hľadí na chlapca, jasne rozumie jeho naliehavej prosbe a ako v sne natiahne ku chlapcovi ruky s vreckom ryže. Chlapec si ho vezme, pokloní sa a zmizne. Nebyť toho, že vrecko s ryžou je preč, snáď by si aj pomyslel, že sa mu to len snívalo. Viečka mal už tak ťažké, že ho o za chvíľu premohol spánok a on sa stretol so Sníčkom Pomocníčkom. Hneď mu vyrozprával, aké zvláštne veci práve prežil. Sníček Pomocníček sa len usmial a povedal: “Ja viem, bol som predsa pocelú dobu tu, s tebou, Darak. Počúvaj, moje drahé dieťa, dobre počúvaj. Práve si zložil najťažšiu časť skúšky. Tvoje chrabré srdce plné lásky a súcitu práve dospelo v srdce muža. Bez strachu o vlastnú budúcnosť si podal ruku tým, čo najviac potrebovali pomoc. Tvoja šľachetnosť ti vyviera priamo zo srdca a do rána sa zhmotní v to, po čo si prišiel. Nájdeš to vo svojej ľavej dlani. Teraz spi, spi tak dlho, ako potrebuješ. Keď sa prebudíš, vzhliadneš sa na svet očami dospelého bojovníka.”

Darak mal pocit, že spal len chvíľku. Ke otvoril oči, slnko už bolo vysoko. Niečo sa mu možno aj snívalo, slnečná žiara však rýchlo rozpustila posledné tušenie sna. Olizol si pery a zacítil smäd. Siahol po mechu s vodou, ale ten bol prázdny! Vrecúško s ryžou preč a čo je toto? Z ľavej dlane sa mu vykotúľal žltý kameň a ostal ležať v t tráve. Ako sa doňho oprelo Shahtalan, sknko, zažiaril ako najrýdzejšie zlato. Veľký jantár v tvare srdca. Jeho jantár! Je čas vydať sa na cestu domov. Vyskočil na nohy a tu si uvedomil, že nevie, ktorým smerom sa má vydať. Vyšplhal sa teda na strom, že sa lepšie rozhliadne. A neverí vlastným očiam. Pretrie si oči a je to tak. Hľadí priamo na svoju dedinu, na studničku a na jazero. To snáď nie je možné, to šiel po celú dobu v kruhu? Zliezol dolu a rozpačito sa vydal k dedine. V hlave má akýsi zmätok, obraz vlka s strieda s obrazom vychudnutého chlapca… bude to asi tým smädom, hovorí si Darak. V ruke však drží jantár, nevie, kde ho vzal, vie však, čo to znamená niesť domov takýto jantár.

Blíži sa ku kraju lesa a takmer sa zrazí s mužom bez mena. Zdá sa byť ešte starší, než včera, kedy naposledy spolu hovorili. “Tak čo, Darak, ako si pochodil?” spýta sa starec. “Mám svoj jantár, Watambi, starý muž”, hovorí Drak a naťahuje k starcovi ruku, nech sa sám pozrie. “Trvalo mi jeden deň a mám svoj jantár”, hovorí Drak spokojne. “Jeden deň, Darak? Bol si preč presne 33 dní,” dodáva starec. “To nie je možné, Watambi, viem predsa počítať, spal som jednu noc.” “Ako myslíš, Darak, hovorí starec tajomne. Som rád, že máš svoje srdce. Tak poponáhľaj sa, nech ho položíš ku Starej Borovici, mladý muž.” S týmito slovami posmutnel. Darak zachytí starcov pohľad. A chvíľku premýšľa a niečo sa mu pohne v srdci. “Watambi,” hovorí nato, “Som mladý a jantár som priniesol za jediný deň i keď ty hovoríš, že uplynul viac než mesiac. Dám ti svoje jantárové srdce a ty sám ho položíš ku Starej Borovici. Tak získaš svoje meno späť. Ja sa vypravím po ďalší jantár, bude to ľahké. Tvoje nohy sú straré, moje pobežia rýchlo. Tvoje paže sú slabé, moje plné sily. Tvoj pohľad je smutný a ja ti dám, po čom si túžil, nech môžeš v kľude ísť do Krajiny mieru a ticha, až príde tvoj čas.” Starec sa ani nehne. Darak odhodlane natiahne ku starcovi ruku so srdcom. “Je tvoj, jantár je tvoj”, dodáva Darak.

Starec stále klopí zrak. Pomaly, pomaličky dvíha hlavu. Jeho tvár sa mení v jasnú žiaru. Úplne sa premení a pred Darakom stojí Jashetan, sám anjel. “Dvetisíc rokov som dúfal, dvetisíc rokov som čakal na tento okamžik, Darak. Dvetisíc rokov okolo mňa prechádzali muži, láskaví muži, ktorí dali svoju vodu zoslabnutému vlkovi a dali svoju ryžu vychudnutému chlapcovi. Každý z nich prešiel okolo mňa a každý z nich sa ponáhľal k Abilta Shuta položiť svoj jantár. Každý z nich vedel, že moje Heetaka trpí, smútok drása moje vnútro, beznadej suší moje žily. Každý z nich vedel, že potrebujem naspäť srdce, aby som mohol ísť v kľude a mieri na večnosť. Nikto mi ho neponúkol, až ty, Darak. Vedel som to, ja som to vedel, že ten čas príde a aspoň jeden muž z tvojho rodu zloží túto najvyššiu skúšku. Teraz už môžem ísť. Po dvoch tisícoch rokoch, konečne môžem ísť, s nádejou a vierou v človeka. Tvoje srdce si nesiem so sebou a ja ti dávam svoje. Zanes svoj jantár ku Starej Borovici, Darak a ži dlho a dobre a tiež tvoji potomkovia. Saparai, Darak, Shalan dente rei. Ďakujem, darak, mier s tebou.

A tak, chrobáčik, Jashetan, anjel,odišiel v kľude  a mieri a Darak sa pomaly nadýchol a vydal sa k Abilta Shuta, k Starej Borovici, položiť svoj jantár a žiť dobrý a dlhý život muža.

Comments are closed.

  • Poslední komentáře

    • Osobní galerie

      20130706_095528-jpg 14109_1449906327320_3188791_n-jpg 26498_1425442715745_1470410_n-jpg 26498_1425451555966_7288148_n-jpg 26498_1427110237432_7976335_n-jpg 34082_1556497512033_7854924_n-jpg 66179_10200628403852199_979285361_n-jpg 165773_1867604929524_2056751_n-jpg 167223_1867555048277_3803212_n-jpg 320403_4842250093794_1545645029_n-jpg 601768_10202216103143689_762463274_n-jpg 1239896_10202216103863707_1185667343_n-jpg