Poznáš niekoho, kto to takto má alebo mal? Ja poznám veľa detí, čo majú takúto patáliu. Ale ja poznám aj kúzlo, ako na to. A to kúzlo ti prezradím. Počúvaj príbeh, v ňom sa to dozvieš.

Heetchua, drobný a veľmi šikovný chlapec z kmeňa Hakita, bol od narodenia menšieho vzrastu. Pamätáš, ako sme si hovorili, že nezáleží na tom, ako človek vyzerá, ale záleží len na tom, čo má vnútri, aké srdiečko mu tlčie v hrudi? Tak to si pamätaj. A Heetchua bol síce menší, než ostatní chlapci, zato však vrtký ako veverička, vedel skákať a behať, pretiahnuť sa štrbinami v skalách, kam sa iní chlapci nevošli, vedel sa plaziť ako had v tráve a ostať potichu ako vtáčik v hniezde, keď sa k nemu blíži šelma. Jednoducho to bol šikulka. A ľudia ho mali radi, pretože bol veselý a každému bol ochotný podať pomocnú ruku.

Jedného dňa prišiel do dediny cudzí náčelník so svojimi tromi bojovníkmi. Prišli v mieri, na svojich krásnych koňoch a oblečení boli sviatočne. Priniesli dary na znak úcty k náčelníkovi kmeňa Hakita. Ten ich prijal, ako sa patrí, ponúkol im pohodlé posedenie a jedlo. Povedal, že si rád vypočuje, čo privádza cudzích bojovníkov sem, do ich údolia. Cudzí náčelník rozpovedal príbeh svojho ľudu, hovoril o jazere a osade na jeho brehu, o nešťastí, ktoré ich postretlo a ako sa potom museli vydať na cestu aby našli nový domov. Putujú už po dva splny a zrazu ich okúzlilo toto údolie. Vidia, že je to územie kmeňa Hatika, vidia ich totemy. Pamätáš si, čo je totem? Totem kmeňa Hatika je veľmi krásny. Je na ňom morský orol a dvaja vlci. To preto, že ľudia kmeňa Hatika veria, že sú potomkovia morského orla, ktorý sa zniesol na zem na Počiatku všetkých vekov a spoločne so svojimi priateľmi, dvoma bielymi vlkmi, lovil v mieri na úrodných pastvinách, v modrých horách a na brehoch mohutných riek. V údolí kmeňa Mantika, kde rieka Majtanga ohýba svoje vody do miernych meandrov, zavlažuje úrodnú pôdu a okolo sa týči ochranná hradba skalnatých úpätí nádherných hôr, je dosť miesta. Náčelníci však vedia, že je potrebné sa v kľude a v mieri dohodnúť, kde môžu cudzí bojovnící postaviť svoje stany.

Náčelník kmeňa Hatika prizval radu starších a všetci sa dohodli, že od skaly Heeratha na východ bude cudzí náčelník stavať svoju osadu. A všetci boli spokojní.

Ako plynul čas, chlapci oboch kmeňov sa spriatelili a spojili sily v spoločných hrách, súťaziach a dobrodružstvách. Lenže zrazu sa niečo stalo. Všetci chlapci susedného kmeňa boli urastení a svalnatí, vynikali v behu i  skoku, vedeli šplhať a plávať, hádzať kameňmi presne na cieľ, snáď všetko, do čoho sa pustili, vedeli výborne. No a tu a tam si začali robiť z Hetuchuu žarty ohľadne jeho výšky. Aj keď vedeli, aký je šikovný, takého malého chlapca ešte nevideli. Nemysleli to nijako zle, no niekedy si radi trošku rýpli. Heetchua Hatchua, tak ho volali. V ich jazyku Hatchua znamená malý ale tiež škriatok. To sa Heetchuovi vôbec nepáčilo. Meno Heetchua v jeho jazyku znamená vrtký. A ako tak nad tým Heetchua nešťastne premýšľal, skutočne sa stalo, že sa stal pomalším začal zaostávať v tom, v čom predtým vynikal.

Ty už vieš, Miláčik, že nezáleží na tom, ako je kto vysoký, ale na tom, aké srdiečko mu tlčie v hrudi. Lenže Heetchua to ešte nevedel. Nikdy predtým sa nestretol s posmechom. Až teraz. A tak sa stalo, že sa prestal tešiť na na spoločné hry a vystrájanie. A ako plynula voda v rieke Majtanga, prišiel večer a začal sa obávať ďalšieho dňa a posmechu. Hetchua Hatchua, Heetchua Hatchua, znelo mu stále v ušiach. Pridalisa smútok a pocity, ktoré predrým nepoznal – stiahnuté hrdlo a stiahnutý žalúdok.

I tak se stalo, že ho raz večer začalo poriadne bolieť bruško. Nikomu o tom nepovedal no ráno zostal doma, zatiaľ čo všetci chlapci vystrájali pri rieke. A na ďalší deň znovu. Samozrejme, že si to všimla Heetchuova maminka. “Čo sa deje, chrobáčik?”, spýtala sa ho. “Nič”, odpovedal Heetchua. “A keď sa nič nedeje”, pokračovala maminka, “ako to, že sa nehráš s chlapcami pri rieke?” “Bolí ma bruško”, prezradil Heetchua. “Aha a ako to, niečo si zjedol?”, pýta sa maminka starostlivo. “Nie, neviem, začalo ma bolieť a bolí má stále. Najviac ma bolí večer a ráno potom tiež.”  “Uhm, tak to je veľmi nepríjemné. Ty, taký veselý chlapec a teraz máš také trápenie. Vieš čo, zájdeme za šmanom, možno že on vie vyhnať zlého ducha z tvojho bruška, čo ty na to?” “Neviem, či to dokáže”, pochybuje Heetchua. “Ale skúsiť to môžeme”, pristane nakoniec.

Večer, keď sa slnko chýlilo k obzoru, vzala maminka Heetchua za ruku a vydali sa na cestu za šamanom. Keď vošli, šaman sedel na pestrom koberci a hladil maličké čierne šteňa. To zápasilo s jeho rukávom a neustále sa vrtelo a hrýzlo, tu zakoplo a vstalo, točilo sa dokola, hotové živé striebro.

“Vitajte a posaďte sa”, ponúkol šaman tým dvom pohodlné miesta. “Čo vás ku mne privádza?” “Heetchua má trápenie s bruškom”, začala maminka. “A čo keby mi Heetchua sám povedal, čo ho sem privádza?”, spýtal sa šaman a stále hladil neposedné šteňa po kožúšku a vľúdne sa pozrel na Heetchuu. Heetchua bol tak zaujatý hrou šteniatka, že mu chvíľočku trvalo, kým si uvedomil, že dostal otázku. “Páči sa ti to šťeňa?”, pýta sa šaman. “Áno, veľmi!” vyhŕkne z Heetchui. “Je malý ako škriatok, zato už ulovil v potoku pstruha”, chváli šteniatko šaman. “Naozaj?” Neveriacky pozerá Heetchua. “Isteže, prečo by nie? Pri love pstruhov, ako sám iste vieš, nie je dôležitá veľkosť, ale obratnosť lovca. Vďaka svojmu drobnému vzrastu sa dostane do tých najmenších štrbiniek medzi kameňmi v potoku a tak je jeho veľkosť veľkou výhodou.”

Heetchua sa zamyslí a ako počúva šamanove slová, naraz mu zťažknú viečka a oči sa mu zatvárajú. Až zaspí.

A tak mu  do sna vstúpi Sníček Pomocníček a hovorí: “Zdravím ťa, Heetchua, chrobáčik, chcem ti povedať niečo dôležité a nemám veľa času, tak počúvaj dobre. Ja viem, čo ťa sem privádza. Je to boľavé bruško. Ale vieš ty, že tvoje telo má liečivé schopnosti? Napríklad minulú jeseň, pamätáš, ako si spadol a odrel si si koleno a ako ti potom tiekla červená krv a čo bolo potom? Tvoje telo zariadilo, že krv za chvíľočku prestala tiecť. Telo urobilo chrastičku a potom malú jazvičku. Stále ju máš na kolene, len už nie je tak moc vidieť. To všetko zariadilo tvoje múdre telo. Tvoje telo dokáže veľa kúzelných vecí. Napríklad keď dýchaš, nemusíš na dýchanie vôbec myslieť a funguje to samo. Aj keď spíš. Telo je veľmi múdre.”

“A múdre telo pre nás robí ešte inú dôležitú vec. Týka sa to tvojho boľavého bruška. Telo zakaždým, keď niečo nie je v poriadku, k nám totiž prehovorí rečou bolesti. Keď nás niečo na tele bolí, je to veľmi dôležitá informácia. A navyše priateľská. Vieš prečo je priateľská? Pretože ti radí, že máš niečo napraviť. keď si napríklad zapichneš triesku do dlane, začne ťa to bolieť, a ty vieš, že je potrebné niečo napraviť. Vyberieš ju a okamžite pocítiš úľavu. Inak by sa ti rana zapálila a to by bolo zlé. To ti poradilo telo vďaka bolesti a hovorí, čomu máš venovať pozornosť. A keď to urobíš, odmení ťa pohodou. Tiež ti hovorí, kedy máš ísť spať, čo a kedy jesť. Keď zješ niečo zlé, bruško začn  boleiť, aby si si zapamätal, že je to nezdravé a nemáš to jesť znovu. Je múdre počúvať telo.”

“Ja ale dobre viem, že tvoje bruško ťa bolí bez toho, že by si zjedol niečo zlé. Vtedy ide o špeciálnu záležitosť a je potrebné pátrať úplne inde. A ja ti poviem kde. Je potrebné pátrať v tvojej duši. Vždy, keď je telo zdravé a napriek tomu niečo bolí, tak je to záležitosť duše. Aj duša k nám prehovára skrz telesnú bolesť. Je to zvláštne, že? Duša takto hovorí. Duša môže kričať o pomoc aj iným spôsobom a to skrz smutné myšlienky. Tie smutné sú šedé až čierne a slúži ana to, aby sme si dobre všimli, že duša stráda. Čierna myšlienka vyzerá napríklad takto: “Ach, nič ma nebaví, som smutný, bojím sa ísť do školy, mám strach, že sa mi budú posmievať…” a tak podobne. Ak si ich nevšímame, čirnych myšlienok je stále viac a začnú tlačiť na dušu a tá začne volať o pomoc. A to práve skrz tú bolesť. Napríklad bolesťou bruška. Alebo hlavy a tak rôzne. Potom si dušu všimneme, konečne. A môžeme to napraviť.” 

“Prečo to telo a duša robia? Pretože ťa ľúbia a dobre ti radia. Je treba trošku popremýšľať. Takto napríklad: kedy sa to tá bolesť bruška objavuje? Vždy večer predtým, ako sa mám ísť hrať s kamarátmi? Áno. A ako to? Čo mi vadí, čoho sa bojím? Že sa mi posmievajú. Skvelé. Tak už vieme, čo to je. A keď vieme, čo nám vadí, je už len krôčik k tomu, aby sme to napravili. Napríklad tak, že sa niekomu múdremu zveríme a poradíme sa s ním. S niekým, komu dôverujeme, ten nám pomôže nájť z toho cestu von. A už sme na to dvaja, to je viac, než človek sám. A ja som tu teraz pre teba. A hovorím ti, že si skvelý, aj keď si malý. Ty si na to len zabudol. Si Heetchua, vrtký chlapec, čo sa šplhá ako veverička a plazí sa ako had v tráve a je veselý. Môžeš si dôverovať v každej situácii, aj keď si maličký, pokiaľ si zapamätáš, kto si a že si tak v poriadku. Pamätaj si to, chrobáčik.”

Heetchua sa prebudil a bruško bolo úplne zdravé. Šaman sa na neho usmieval a sprisahanecky mu zašekal: “Pamätaj, kto si. A Heetchua, chceš si vziať toto malé šikovné šteňa a pekne sa oň starať? Myslím, že vy dvaja si budete obzvlášť dobre rozumieť.”

Heetchua si nadšene privinul šteniatko na hruď a bol spokojný. Spomenul si, kto je a že je sám sebou rád. Maminka bola tiež spokojná. To tak maminky mávajú, že sú spokojné, keď ich chrobáčikovia sú spokojní. 

A tak si ty, Miláčik, tiež zapamätaj, čo Heetchuov Sníček  Pomocníček hovoril o tele a o duši, aké sú múdre a ako priateľsky s nami hovoria cez bolesť, aby nás upozornili, že je treba niečo napraviť. A keď je telo zdravé a napriek tomu bolí, je potrebné zapátrať v duši, čo tam chýba či prekáža. A potom to rýchlo vyriešiť, nečakať, až “sa to spraví samo”. A kúzlo, ktoré som ti sľúbil, znie takto: “vždy je treba vedieť, kto som, byť sám sebou bez strachu a byť sám sebou rád. Malý alebo veľký, taký alebo onaký. Veriť sebe a žiť dobrý život naplnený životom a radosťou. Nie strachom a pochybnosťou a o sebe. A keď predsa niekedy strádam a niečo bolí na duši, zveriť sa niekomu, komu dôverujem. Aby mi pomohol prísť na to, kde to väzí. Pamätaj na to, Miláčik, pamätaj, kto si.”

The post Detské srdcia 10: Bruško, ktoré sa v sníčku uzdravilo samo appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Počúvaj príbeh, ktorý sa stal, ako inak, dávno pradávno a veľmi ďaleko. Počúvaj srdcom, pretože vaše ľudské slová nedokážu popísať všetky jeho momenty.

Pod horou Halawi, na brehu oceánu bolo často za prílivu vidieť odpočívať anjelov. Sedeli v teplom piesku, prechádzali sa po brehu a rozprávali. Zdieľali si svoje skúsenosti s ľuďmi, ich príbehy a dobré konce. Jeden anjel a nebol to neskúsený nováčik, mal už tri anjelské splny, čo je vo vašom čase tridsať rokov, jedno trápenie. Nepodarilo sa mu prehovoriť Hatare Mangu, bojovníka z kmeňa Mantara, aby odpustil svojmu nepriateľovi.

Tridsať ľudských rokov Hatare Manga žije s ťažkým srdcom a po celú dobu jeho anjel skúša všetko možné i nemožné, ale bez výsledku. Pred tridsiatimi rokmi Hatareho nepriateľ spôsobil veľké nešťastie Hataremu a jeho rodine. Hatare Manga sa zaprisahal, že sa pomstí a nevydýchne ani na chvíľu, pokiaľ nebude nepriateľ po práve kruto potrestaný. Od tej doby Hatare Manga putuje svetom od mesta k mestu, od dediny k dedine a hľadá stopu po svojom nepriateľovi, aby dokonal svoje dielo pomsty.

Jeho anjel sa trápi čím ďalej tým viac. Bojí sa, že srdce hatare Mangu už skoro zatvrdne tak, ž enebude možné do neho vstúpiť. A brána sa zatvorí a Hatare Manga bude naveky blúdiť púšťou a tŕním. Ostatní anjeli si už dávno všimli, že Hatareho anjel má trápenie. Čakali však trpezlivo, až sám začne hovoriť. A práve pri tom prílive anjel otvoril svoje vnútro a ukázal svojim druhom, čo ho sužuje. Anjeli sa môžu rozprávať bez slov, v myšlienkách a obrazoch a tridsaťročný príbeh si vedia odovzdať v mžiku sekundy. I tak sa stalo.

Všetci ostali mlčky stáť a každý anjel odplával vo svojej mysli k slnku Shahtalan, aby načerpal inšpiráciu. Za chvíľočku sa rozpútala rozprava, z ktorej vzišlo, že najlepšie bude Hatare Mangu priviesť sem na ostrov pod horu Halawi. Vraj je najlepšie spojiť sa s jeho Sníčkom Pomocníčkom, ktorý mu v sne vnukne túto myšlienku a pomôže nájsť cestu. A tak sa stalo. Za dva ľudské splny priplával Hatare Manga na ostrov. Všade biely piesok, na pobreží palmy, nikde ani živej duše. 

Hatare bol po ceste unavený a tak si ľahol do tieňa paliem a zaspal tvrdým, unaveným spánkom. Tridsať rokov strastiplnej púte po celom šírom svete, ťažoba nešťastia a túžba po pomste vryli hlboké vrásky do jeho peknej tváre. Jeho kedysi silné vzpriamené ramená sa ohýbali pomaly, ale isto pod nánosmi času, bezsenných nocí a útrap prašných ciest. Teraz spal a na chvíľu zabudol na svoj bolestný náklad. Anjeli pristúpili k nemu a uzavreli okolo neho kruh. Sníček Pomocníček vstúpil do jeho sna. Aj jemu sa po rokoch ťažko naväzoval kontakt s Hatareho srdcom. Bolo takmer uzavreté, ťažké a temné. Iba posledná malinká skulinka sľubovala , že ak sa Sníček Pomocníček poponáhľa, snáď sa do jeho srdca ešte dostane. Možno už naposledy. Sníčkovia Pomocníčkovia a anjeli sa navzájom vidia, poznajú a často spolupracujú. Hatareho anjel mal oči uprené na Hatareho tvár. Keď spal, bola máličko miernejšia, máličko vyhladenejšia, aj keď si jeho anjel nebol istý, či to tak je, alebo je to len jeho prianie, aby to tak bolo. Sníčkovi Pomocníčkovi sa podarilo roztvoriť Hatareho srdce. Máličko a na chvíľočku, ale predsa. Zavolal na jeho anjela a ten tiež vstúpil do Hatareho sna a do jeho srdca. Kruh anjelov sa ešte viac zomkol. Teraz alebo nikdy.

Hatare už dlho nesnil. Teraz ležal na pláži a okolo neho stáli zvláštne postavy a on cítil neznámy pocit vnútri hrude, tam, kde ľudia nosievajú srdce. Postavy sa máličko rozostúpili, usmievali sa a podali mu ruky, aby mu pomohli vstať. Hatare Manga bol stále silný muž, keď sa však chcel postaviť, nohy mu vypovedali službu a on pokľakol späť do piesku. V hrudi sa mu niečo odohrávalo a on pomyslel na svoj koniec. Čo iné to môže byť? Náhla slabosť, zvláštny pocit na hrudi…ale koniec neprichádzal. Anjeli mu pomohli vstať a stále sa na neho prívetivo usmievali. Pristúpil k nemu najstarší z nich a hlboko sa mu zahľadel do očí. Hatare Manga mal pocit, že mu číta z duše riadok po riadku všetko,čo tam má zapísané. A tak to aj bolo. Trvalo to chvíľočku a anjel Hatareho chytil za obe ruky a povedal mu bez slov: “Poď, niečo ti ukážem.”

Hatare zavrel oči a naraz mal pocit, že sa vzniesli vysoko nad ostrov. Chcel ich otvoriť a presvedčiť sa, ale nešlo to. Viečka ho neposlúchli. Anjel ho vzal blízko i ďaleko súčasne. Miláčik, vo vašej reči nie sú slová, ktoré by výstižnejšie popísali tú cestu, snaž sa porozumieť srdcom, čo hovorím. Vzal ho proti prúdu času jeho života a potom ešte ďalej. Do dávnych vekov a všade okolo. Vzal ho všade postupne a potom i všade naraz. Hatare bol všetkým a všetko bolo Hatarem. Zatiaľ čo Sníček Pomocníček a jeho anjel v jeho srdci objímali Hatareho dušu, Hatare plával priestorom a časom bez priestoru a času. Sníček Pomocníček a Hatareho anjel v jeho srdci stále držali v náruči Hatareho ubolenú dušu.

Naraz všetko prestúpilo všadeprenikajúce jasné svetlo, teplé a láskavé. Škrupinka na srdci sa rozpustila a Hatareho duša sa nadýchla. Sníček Pomocníček a osobný anjel ju mohli pozvolna pustiť. Hataremu po tvári stekali horúce slzy. Odplavovali posledné zvyšky nenávisti, pomsty, krivdy. Jeho srdce sa plnilo odpustením. odpustením nepriateľovi, a, čo je veľmi, veľmi dôležité, odpustením samému sebe. Sebe, že tú dávnu krivdu dopustil a sebe, že tú dávnu krivdu tak dlho nosil v srdci, až mu takmer zatvrdlo a uväznilo dušu naveky.

Hatareho srdce je ľahké a Hatareo duša sa smeje. “Môžeš otvoriť oči”, povedal najstarší anjel. “Čo som ti chcel ukázať, com ti ukázal a ty si videl, čo si potreboval vidieť. Tvoje srdce je ľahké a tvoja duša sa smeje. Je iba na tebe, ako s nimi naložíš po zbytok svojej pozemskej púte. Bude ešte dlhá a môžu to byť dlhé roky. všetko je v tvojich rukách, Hatare Manga. Vezmi si tento kamienok, nech ti pripomína, čo si dnes zažil.” Hatare natiahne ruku a anjel mu do ľavej dlane vloží malý lesklý kamienok grafitovej farby. “Pamätaj, všetko je v tvojich rukách, Hatare. Shalan dente rei.”

Nebyť toho kamienka v jeho ľavej dlani, Hatare by si bol pomyslel, že sa mu to len zdalo.

Takto sa ten príbeh stal, Miláčik. Je to príbeh o zavtrdnutom srdci, plnom nenávisti, smútku, pomsty. A tiež príbeh o pomoci a najmä odpustení. Odpustení druhému a odpustení sebe. Príbeh o voľbe mať srdce ľahké a dušu usmiatu. Príbeh o voľnosti a slobode. Príbeh, ktorý nám nie je tak vzdialený, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. I keď sa stal tak dávno a tak ďaleko.

Pamätaj, Miláčik, všetko leží iba v tvojich rukách, ľahkosť tvojho srdca a radosť tvojej duše. Ak budeš vedieť odpúšťať, iným aj sebe, tvoja cest abude prežiarená slnkom.

Shalan dente rei, Miláčik.

The post Detské srdcia 9: Odpustenie appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Často počujeme, ako ľudia o sebe navzájom hovoria, že ten je zlý a tamten hlúpy, škaredý a nanič a lenivý a tak podobne. Možno sa ti také slová už dostali do ušiek. A keď nie, tak to je dobre, ale predsa si to vypočuj, trebárs potom niekomu pomôžeš pochopiť, ako sa má v takých ťažkých situáciách zachovať.

Než začnem rozprávať, najskôr zo všetkého ti chcem povedať veľmi dôležitú vec. A to, že ty si úplne v poriadku, taký, aký si. Nech hovorí kto chce, čo chce. Pamätaj si to dobre. Každý je v poriadku taký, aký je. A každý je dôležitý. Ja ti vysvetlím, prečo to tak je.

Každé z detí je úplne jedinečné a neopakovateľné. Nikde na tvojej planéte neexistujú dvaja rovnakí ľudia. Možno vieš, že každý človek má neopakovateľné odtlačky prstov presne ako každá zebra má jedinečné pruhovanie, ako žiadna iná. I naše duše a srdcia sú jedinečné, každé iné. Ani dvojčatá nie sú úplne rovnaké, aj keď rovnako vyzerajú. Majú totiž rôzne myšlienky a každému z nich sa páči niečo iné a pozerá sa na svet svojimi neopakovateľnými očami a má svoje osobné zážitky, ako nikto iný. No a keďže sme každý úplne iný, ako potom môže niekto porovnávať, kto je lepší a kto je horší? Zlý alebo dobrý? To nejde. je to ako porovnávať jablká a hrušky a čerešne. Môžu mi chutit čerešne viac než jablká, to áno, ale druhý to má opačne, tretí zas inak. A nič to nevypovedá o tom, či jablká sú lepšie či horšie ako čerešne. Sú iba iné, nič viac. Iné. Aj každé dieťa je iné než to druhé a všetci sú v poriadku a porovnávať ich je holý nezmysel. Preto sme každý v poriadku, akí sme.

To švak neznamená, že sa nemôžeme stále učiť nové veci, objavovať nepoznané, premýšľať, čo by sme ešte mohli dokázať, komu pomôcť, koho potešiť, aké nové schopnosti si osvojiť. To naopak môžeme robiť celý život. Deti aj dospelí. A mať z toho radsoť a byť užitoční. Sebe aj iným.

Niekedy sa však, pri špeciáalnych udalostiach, my ľudia predsa len porovnávame. Vieš, aké udalosti mám na mysli? Napríklad šport, kde dobrovoľne súťažíme podľa nejakých pravidiel. Ale pozor! Tu je tiež veľmi dôležitá vec, ktorú je dobre si zapamätať. Keď súťažíme napríklad  v behu a niekto dobehne prvý, tak síce vyhrá zlatú medailu a má z nej obrovskú radosť, ale znamená to iba to, že je v behu najrýchlejší. Nikdy to neznamená to, že je lepší človek než tí ostatní. Nie je, všetci sú dobrí a v poriadku, iba bežia pomalšie. Nič viac. A niekto vie pekne kresliť a niekto rýchlo utekať a iný rozumie zviratkám a ďaší pekne spieva. A to znamená iba to, že sa môžeme radovať z našej rôznosti, že sa od seba môžeme pekne učiť samé zaujímavé veci. A tiež sa tešiť z toho, že nám napríklad niekto zaspieva a my si to vypočujeme a máme z toho radosť, pretože je to veľmi pekné spievanie a veľmi príjemne sa počúva.

Predstav si, tiež ďalšiu vec, že niektoré deti majú žltú kožu a šikmé oči a iné majú čiernu kožu a veľké oči a niektoré majú bielu kožu a ďalšie takú akoby opálenú a tak rôzne. Všetky sú skvelé a všetky majú srdiečko plné lásky. Pamätáš, ako sme si hovorili, že všetky deti sa rodia z veľkej lásky a všetky majú v srdiečku to svetielko, že? Tak to je dôležité a nie farba kože a nie to, kto je v čom rýchly a šikovný. Každý sme v niečom šikovný, to je zaujímavé a dôležitým sa to stáva v momente, keď naše nadanie, talenty a schopnosti začneme využívať v prospech seba a v prospech druhých. V prospech seba vždy tak, aby sme neublížili iným a v prospech druhých tak, aby sme im pomohli, keď nás o to požiadajú.

A vieš čo, všetky deti sa niekedy niečoho boja alebo sú z niečoho smutné alebo sa hnevajú a niekedy kričia a niekedy sú zlostné. Aleto neznamená, že sú zlé. To sú len prejavy srdiečka a práve tie srdiečka sú veľmi dôležité. Aby tie srdiečka boli šťastné a kľudné a spokojné a veselé, nie smutné či rozhnevané. O to ide. A vtedy, ak si s tým človek sám nevie poradiť,  sa pustíme do práce my všetci Sníčkovia Pomocníčkovia. Veď to už vieš a pomáhame všetkým deťom mať v srdiečku kľud. A úsmev na tváričke.

A čo som ti ešte nepovedal je, že aj dospelí majú svojich Sníčkov Pomocníčkov. Akurát tí dospelí na to často zabudnú, že sa v sne stretli so svojimi Sníčkami Pomocníčkami a že spoločne vyriešili veľké veci. No čo, to sú tí dospelí, veď vieš. Sú niekedy ako z Marsu. Ale moc ľúbia svoje deti, len niekedy tiež vo svojom srdiečku cítia smútok alebo aj zlosť a vtedy hovoria a robia veci, ktoré nie sú moc pekné a príjemné. Často sa potom za to hanbia a najradšej by všetko vzali naspäť. My už ale vieme, že sa to stáva, že sa ľudia niekedy hnevajú a že je dôležité to potom napraviť. Dospelí to tiež nie vždy vedia napraviť a tiež je to pre nich dosť obtiažne. Aj keď sú už veľkí. A keď si s tým nevedia poriadne poradiť, môžeš im pripomenúť, že všetko sa dá napraviť a všetko sa dá vyriešiť. Keď sa chce. A že ospravedlnenie má veľkú silu. A tiež odpustenie, o tom ti ešte porozprávam inokedy v inom príbehu. Takže ak si dospelý rýchlo nespomenie, že je ľudské sa hnevať  a niekedy hovoriť aj slová, za ktoré sa potom hanbí, a že je stále spústa času to napraviť a je dôležité to napraviť, môžeš mu to pripomenúť, alebo dať prečítať tento príbeh alebo ten o Mahlwikovi a Ajantashi. Aby mu to pomohlo dostať svoje srdiečko zas do kľudu a lásky, kam patrí.

Vy ľudia máte celý život čas a príležitosť sa učiť. Keď niečo neviete, to vôbec nevadí, môžete sa to naučiť. A tiež preto nikto nie je zlý, iba sa stáva, že ešte presne nevie, ako by mohol byť láskavejší, zhovievavejší, ako by mohol viac odpúšťať a menej zraňovať. Nevie to. Zatiaľ. A preto sa niektorí ľudia správajú podivne a veľmi jednoduché je povedať, že sú zlí. Ale, pokiaľ takým ľuďom ešte srdce nestvrdlo na kameň, stále si ešte môžu spomenúť na to, čo my už vieme, že každý je v poriadku taký, aký je, má právo sa pomýliť a má prležitosť svoje omyly napraviť. Kedykoľvek. A tak sa to ešte môže naučiť. Keď chce.

A teraz ti poviem veľmi pekný príbeh, ktorý som videl na vlastné oči. Jeden indiánsky lmeň, ktorý žije hlboko v pralese, kam sa len tak ľahko nedá dostať, jedine v sne, to ide vždy ľahko, a ten kmeň má jedno kúzelné pravidlo. Je veľmi silné a pritom jednoduché a zrejme ťa prekvapí, keď ti ho poviem. Počúvaj.

Ak  niekto z tej osady urobí niečo nemúdre, nedobré, čo inému spôsobí žiaľ či potiaže, tak postavia toho človeka do stredu dediny k totemu. Vieš, čo je totem? Je to krásny vyrezávaný drevený stĺp, ktorý je obvykle práve uprostred osady. Sú na ňom vyobrazené rôzne zvieratá a ďalšie výjavy a je to veľmi dôležitý stĺp. Dnes si ľudia rôzne vykladajú jeho zmysel, napríklad, že totem hovorí: toto sú ľudia jedného totemu, čiže jedného kmeňa. Alebo je na toteme vyobrazený dávny prapredok a ľudia, ktorí k totemu patria, sú jeho potomkovia a sú na to hrdí. Indiáni však sami najlepšie vedia, čo pre nich totem znamená a prečo ho umiestňujú stredu osady a prečo sa oň starajú. A mohli by nám o tom rozprávať. keby sme sa ich opýtali. Veď vieš, keď chceš niečo vedieť, najlepšie je sa opýtať priamo toho, koho sa to týka a tak sa nepomýliš.

Ale naspäť k tomu previnilcovi. Súkmeňovci ho teda postavia doprostred osady k totemu. A hádaj, čo? Že ti napadlo, že mu každý vynadá za to, čo vykonal a nech to rýchlo napraví, že áno? Ale nie je to tak. Je to presne opačne. Každý člen kmeňa k nemu pristúpi a povie mu niečo pekné, čo si na ňom cení, váži, čo sa mu na ňom páči, čo napríklad ten človek – previnilec užitočného urobil, komu pomohol v núdzi, v čom je šikovný. Zaujímavé, však? Keď totiž chceš, Miláčik, na každom človeku nájdeš niečo, čo je cenné a čo by sa dalo od neho naučiť, alebo sa tým inšpirovať. A vieš, aký to má účinok? Premýšľaj chvíľu. Premýšľaj, ako by to na teba pôsobilo, keby k tebe prišlo pár ľudí, potom, čo sa ti podarila nejaká lumpáreň a povedali by ti, za čo si ťa vážia a cenia? Hm?

Ono keď ti niekto hovorí, aký si darebák a neschopný ničotník, pretože si urobil to a ono, alebo naopak neurobil, či si urobiť mal, tým ti pripomína a zdôrazňuje prešlap, ktorý si práve urobil. A ty sám dobre vieš, keď urobíš niečo nesprávne či nemúdro, že to je prešlap. Nepotrebuješ to počuť ešte stokrát že je to prešlap a že si ho urobil ty. To dobre vieš.

Ale keď ti tvoji blízki, kamaráti, susedia pripomenú, čiže pomôžu si spomenúť, čo pekného si dokázal, čo užitočného si urobil, v čom si šikulka, to je iná pesnička, nemám pravdu? To sa hneď človek cíti inak a hneď má chuť sa vrátiť k dobrým a správnym veciam. Veľmi záleží na tom, na čo sa sústredíme. Jedna možnosť je sústrediť sa na nedostatky, chyby, prešľlapy a zdôrazňovať ich a upozorňovať na ne. aj to je spôsob, ako žiť. Má to však svoje dôsledky. A to je hlava a srdce plné smútku, hanby, nechuti čokoľvek ďalšieho podniknúť. A to je to, čo chceme? No ja si myslím, že nie. Alebo druhá možnosť je, že si chceme rýchlo spomenúť na to, v čom sme šikovní a čo sa nám už podarilo. A rýchlo opraviť, čo sa nám nepodarilo, pretože sme zopovední. Avšak je tu veľlý rozdiel, totiž hlavu a srdce pritom máme naplnené radosťou a láskou a vďačnosťou, že naši blízki nám pomohli si spomenúť, že sme dobrí ľudia. Čo by sa ti viac páčilo, Miláčik? To druhé, nemám pravdu?

Neznamená to, že sa robíme, akoby sme nevideli chybičky, ktoré sa nám prihodia. To nie. Tie sú užitočné, pretože sa vďaka nim učíme, ako sa nemáme správať, ako nemáme premýšľať a hovoriť. Čo nemáme robiť. Vďaka nim si môžeme ešte lepšie uvedomiť, kde sa potrebujem ešte zdokonaliť, kde pridať, zlepšiť sa. Za chyby by sa, myslím, vôbec nemalo trestať, ale by sa mali brať ako prirodzená a normálna súčasť našich životov, ktorá nás upozorňuje na oblasti, kde je fajn sa zlepšiť a na správanie, ktoré nie je dobré opakovať v budúcnosti.

Tak si, miláčik, zapamätaj, že vždy máš na výber. Buď sa zameriaš na všetky chyby a nemúdrosti a budeš si ich donekonečna vyčítať a pripomínať a budeš sa preto hanbiť, a tak tvoj svet bude plný smútku alebo sa zameriaš na to, čo sa ti darí, v čom si šikulka a čo je cenné. A na chybu sa budeš pozerať ako na informáciu, ako na upozornenie, že v niečom je dobré sa zlepšiť a niečo je užitočné už neopakovať. To je dobrá informácia, dobré upozornenie, nič viac. A tak to potom aj urobíš a zlepšíš sa. A podľa toho potom bude vyzerať tvoj svet plný radosti a lásky. A múdrosti a zlepšovania sa v čomkoľvek. Čo zaseješ, to aj zožneš. Len si pamätaj, že vždy máš na výber. Aj keď pozeráš na iných a do ich srdiečok, aj keď pozeráš do vlastného srdiečka.

Tak čo tam vidíš, Miláčik, ty? Pretože ja do tvojho srdiečka vidím a vidím tam spústu krásnych a hodnotných vecí, jedna radosť pohliadnuť. Všetci máme také srdcia, len je treba sa lepšie prizrieť. A rozhodnúť sa, na čo sa chcem zamerať. Vieš čo, ja sám sa už teším na svoju najbližšiu chybičku, pretože mi určite našepká, v čom sa potrebujem zlepšiť. A ešte viac sa teším na to, čo sa mi podarí dobre a každý deň si sám pre seba večer zopakujem, čo sa mi dnes podarilo. Dnes sa mi napríklad podarilo usmiať sa na 12 detí, zastaviť sa a privoňať ku kvetine a ešte sa mi podarilo naučiť sa, ako sa zapletajú vrkoče a pečie bábovka. Čo sa podarilo tebe, Miláčik?

The post Detské srdcia 8: Kto je zlý? appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Ľudia, ktorí sa majú radi, sa niekedy na seba hnevajú. Ono by sa možno nemuseli, ale keď sa už hnevajú, tak je pre nich ťažké sa odhnevať.

Príbehov s hnevlivým hnevaním poznám toľko, že by som ti ich neporozprával ani za sto rokov. Ani neviem, ktorý mám vybrať. Trebárs tento:

Ajantasha, malé dievčatko z údolia rieky Setmusha, má staršieho brata. Ona má práve 5 rokov a on má osem. Zem, v ktorej žijú, sa volá Pahalta a deti tam chodia do školy, keď majú 5 rokov. A bol to práve prvý školský deň, kedy maminka požiadala Ajantashinho brata, nech ju odvedie do školy a potom i naspäť. Asi si vieš predstaviť, že jej brat, volá sa Mahlwik, nebol touto predstavou veľmi nadšený. Plánoval totiž po škole zájsť s kamarátmi do kaňonu, kde žijú varani. Je to nebezpečné a majú to zakázané. Sestru tam vziať nemôže, buď by sa jej niečo mohlo stať alebo by to doma povedala. Je ešte malá a spoliehať sa na jej mlčanlivosť ešte nejde.

Mahlwik teda odviedol svoju sestričku ráno do školy a keďže to bol prvý deň, rýchlo ubehol. Mahlwik vyzdvihol sestričku Ajantashu v jej triede a jej sprievodkyňa, tam sa totiž učiteľom hovorí sprievodca, ho veľmi pochválila, ako sa o sestričku stará. To Mahlwika síce potešilo, ale nič to nemení na skutočnosti, že mu to hatí plány s kaňonom.

Pred školou sa stretol s kamarátmi a tí rýchlo pochopili, že Mahlwik má problém. Čo teraz? “A nemôžeš ju vziať so sebou?” Pýta sa jeden. “Nie, to teda nemôžem, nevie šplhať ani utekať, čo keby sa niečo stalo?” “Tak pôjdeme sami, Mahlwik, nič sa nedá robiť.” “Hm, tak sa majte…” povedal Mahlwik a naraz mal takú zlosť, že sa skoro rozplakal. Šli mlčky domov. Celú cestu sa Ajantasha svojho brata pýtala rôzne veci, ale Mahlwik zaryto mlčal. Doma s ním tiež nebola reč. Ešte pred večerou si vo svojej izbe skladal stavebnicu z lastúr a priesvitných kamienkov, keď tu za ním prišla Ajantasha a chcela sa s ním tiež hrať. “Nie!”. povedal Mahlwik, mám toho dosť za celý deň!” Ajantashi sa zaliali oči slzami.

Tiež už toho mala dosť. Prvý deň v škole, brat, ktorý nehovorí celú cestu a teraz ju vyháňa preč od stavebnice z lastúr a kamienkov. A tak v nej naraz narástla zlosť, že Mahlwikovi poskákala po stavebnici a všetko zbúrala. “Ajantasha, si zlé dievča, bež preč!” Vykríkol za ňou Mahlwik. “Sám si zlý!” vrátila mu to sestra a odbehla s plačom preč.

Pri večeri obaja sedia ako prikovaní, nikto nehovorí. Maminka vidí, že sa niečo stalo, ale dôveruje svojim ďeťom natoľko, že nič nepovie a spolieha sa na ne, že svoju záležitosť vyriešia. Po večeri sa všetci umyjú a uložia na spánok. Nikto nič nehovorí a nikto nič nerieši. Ajantasha ešte v postieľke poťahuje nosom a Mahlwik sa vôbec necíti dobre. V oboch hlavách sa pletú rôzne myšlienky, v oboch srdciach sa naháňajú rôzne pocity. Je ťažké sa v tom  vôbec vyznať. A tak ich to premôže a obaja zaspia.

Ich Sníčkovia Pomocníčkovia len zhovievavo sledujú, čo sa bude diať. Premýšľajú, či im vstúpiť do sna, alebo to ešte nechať na ďeťoch. A nakoniec sa rozhodnú, že im do sna vstúpia a pomôžu im vyznať sa v tých pocitoch a v tých myšlienkách. Potom zariadia, aby na to stretnutie v sne obe deti zabudli. Niečo málo im však zo spomienky na sen ponechajú, uvidíš čo. A potom sa ukáže, ako si s tým poradia.

Najskôr ti poviem, ako postupoval Sníček Pomocníček s Mahlwikom. Vošiel mu do sna a pozdravili sa svojimi svetielkami. Sníček Pomocníček hovorí Mahlwikovi: “Chrobáčik, vidím, že sa necítiš dobre. A viem, čo sa stalo cez deň, bol som tam. Chceš sa o tom trošku porozprávať, hm?” Mahlwik bol v sne ľahší a tak bolo pre neho jednoduhšie o tom všetkom hovoriť a odvetil, že áno. “Dobre, Mahlwik, chcem ti povedať len pár vecí. Veľmi sa mi páči, ako si sa postaral o sestričku. To, ako si ju odviedol do školy, vyzdvihol ju v triede. To je od teba veľmi pekné. A, Mahlwik, chcem oceniť ešte niečo viac. A to, že si sa rozhodol nevystaviť Ajantashu nebezpečenstvu v kaňone. To bolo od teba veľmi múdre, chlapče. Klobúk dolu.” Mahlwik zpozornel, takto o tom nepremýšľal. “A tiež ti chcem povedať, že chápem, že ťa to hnevá. Viem, ako si chcel s chlapcami do kaňonu zájsť. A oni šli bez teba. Chápem, že si sa hneval. Tiež si potom chcel byť sám so svojou stavebnicou a sestra ťa vyrušila a ešte ti zbúrala celú stavbu, keď si sa odmietol s ňou hrať.” “Áno, to bolo od nej pekne hnusné!” “Rozumiem. A tiež chápem, že si nemal chuť to nijako riešiť a šiel si spať, aj keď samotnému ti v tom nie je dobre. Naviac ti doma nikto ešte nepoďakoval, ako si sa o sestričku postral a ani to neocenil, že?” “Áno, rodičia to berú ako samozrejmosť.” “Viem o tom, Mahlwik, viem. Je to navyše spústa nepríjemných pocitov naraz. Povinnosť starať sa o sestru, zmarený program, zbúraná stavebnica…rozumiem ti. A vieš čo, nešiel by si so mnou na krátky výlet? Iba kúsok, chcem ti niečo ukázať a trošku dúfam, že by sa ti to mohlo aj páčiť a že by to možno aj pomohlo toto všetko dobre zvládnuť, si za?” “Áno, prečo nie, keď myslíš, že to bude fajn…”

A Sníček Pomocníček vzal Mahlwika na cestu proti prúdu času a preniesli sa späť do momentu, kedy maminka hovorí Mahlwikovi, aby odprevadil sestru do školy. Ale sníček Pomocníček ešte urobil kúzlo a požičal Mahlwikovi dočasne schopnosť vidieť druhým do hlavy. A do srdca. A tak naraz Mahlwik úplne zreteľne mohol čítať Ajantashine myšlienky. A pocity. A to sa teda pozeral! Príbeh sa odohrával úplne rovnako, akurát že teraz cítil, čo cíti Ajantasha a videl jej očami.

A bolo to takto: “Jééé, Mahlwik ma povedie do školy, to sa mám, to budú dievčatá pozerať, akého mám ja veľkého brata, jupíííí. Dá mi ruku, keď ma povedie? Ja by som si to tak priala, kedysi sme chodili za ruky, ale od tej doby, čo je už veľký, ma má asi menej rád. Už to moc nerobí… Aha, aha, to je ten veľký pes, ale ja sa teraz nebojím, Mahlwik ma ochráni, aj keby ich tu bolo desať! Dúfam, že ma odvedie až priamo do triedy, nech to všetci vidia, ako sa ja mám! Už sa teším, keď si po mňa príde.  Pôjdeme zas celou cestou spolu a možno to tak bude celý rok, to by bolo skvelé! Hmm.., o čom tí chlapci hovoria? Pozerajú sa na mňa…Mahlwik sa mračí, niečo hovorí… asi sa za mňa hanbí. Idemem domov a už mi ani neodpovedá. Asi som urobila niečo strašné. Ale čo? Pýtam sa a on mlčí. Neviem, čo mám robiť! Môj brat ma už asi nemá vôbec rád. Pôjdem za ním teda ešte do jeho izby. Ponúknem mu, že sa s ním budem hrať, možno bude rád a rozveselí sa a možno sa budeme aj rozprávať, to by bolo skvelé, on vie toľko vecí. Vyháňa ma preč, prečo? Tak to je jasné, už ma vôbec nemá rád a za to môže tá stavebnica, s ňou sa hrať chce a so mnou nie. Keby som ju zničila, vyhrala nad ňou, tak to Mahlwik ocení a zabudne na ňu a bude sa hrať so mnou, tak ju poskáčem, nech zmizne! Ale čo to? On na mňa kričí ešte viac, nadáva mi a odháňa ma od seba. To je koniec. Som sama a opustená. Je to strašné…”

Keď to Mahlwik uvidel, rozplakal sa. Rozplakal sa nad sebou, aký je nemúdry a ako svojej sestre ublížil. Malá Ajantasha, asi s ním už nikdy nebude chcieť ani prehovoriť. Jeho malá sestrička.

“Mahlwik, nič se ty neboj, to vôbec nie je také zlé, všetko sa to dá napraviť, naozaj”, hovorí mu jeho Sníček Pomocníček. A nie je to ani ťažké, aj keď sa to niekedy ľahko nerobí. Napoviem ti, ako na to.

A v tom čase vstúpil do sna Sníček Pomocníček aj Ajantashi. Urobil rovnaké kúzlo a Ajantasha jasne videla, čo cítil a čo si myslel jej brat. “No veď hej, Ajantasha je ešte malá a je správne, že ju povediem do školy. Musím to zvládnuť tak, aby som ju vyzdvihol ešte než pôjde von z triedy, nech sa nebojí, že som zabudol a netúla sa niekde sama. Ach jaj, ten kaňon mi nevýjde, ale to sa nedá nič robiť. Neohrozím predsa sestru. Najviac ma štve ten podarený bratranec od Matanaha. Je to namyslený nevychovanec, a to, ako víťazoslávne sa uškŕňal a posmieval, že mám na krku malé dievča, tak to ma teda dostalo. nemám chuť vôbec s nikým hovoriť. tá zlosť je príšerná, radšej si zaleziem do izby, nech druhým nekazím večer. Ach, malá Ajantasha, určite sa chce hrať, ja to teraz pre ňu nemôžem urobiť, je toho na mňa veľa. Nie! Nebudem sa s nikým hrať, je mi mizerne. Ach jaj, dnes sú snáď všetci proti mne, ešte mi rozšľape aj stavebnicu, decko jedno! Ach, čo som jej to len povedal, to je odomňa škaredé. idem radšej spať, zajtra sa ospravedlním, už mám toho dosť.”

Ajantasha a jej brat boli dojatí tým, čo si prečítali vzájomne vo svojich mysliach a vo svojich srdciach. Sníčkovia Pomocníčkovia však za týchto okolností majú povinnosť zase zahaliť ich spomienky určitou hmlou, ale čo urobiť môžu, je ponecheť im nadobudnuté pocity. A tak Sníčkovia Pomocníčkovia zastavia kúzlo, zahalia myseľ Ajantashi a Mahlwika neurčitou hmlou a ponechajú im pocity lásky, súcitu a ľútosti.

Ráno, keď sa súrodenci prebudia, majú neurčitý pocit, že je potrebné niečo urobiť či povedať. Tomu druhému. Stretnú sa pred kuchyňou a spustia tamer naraz: “Prepáč, vieš, to včera ma veľmi mrzí, odpusť, mám ťa rád, mám ťa rada…” Objímu sa a zasmejú. Dnes je ďalší deň a spoločne pôjdú do školy.

Miláčik, takto sa dajú napraviť spory a takto sa dá napraviť, keď niekto niekomu v hneve niečo povie, alebo urobí. Hnevať sa je ľudské, stáva sa to každému a stáva sa to často. Dôležité ale je, čo s tým potom urobíme, keď už sa to stalo.

A nezabudni, Miláčik, do hlavy a do sŕdc si ľudia nevidia. Iba kúzlom od sníčkov Pomocníčkov sa dá zariadiť, aby to chvíľočku možné bolo a potom sa to kúzlo zastaví a spomienky sa zamlžia. Nikdy nevieš, prečo sa ten druhý chová mrzuto, nevieš, čo mu vadí, čo sa ho dotklo. Nevieš, pokým sa neopýtaš. Zapamätaj si, nevyvodzuj rýchle závery, to je nanič. Keď nevieš, spýtaj sa. Keď sa hneváš, povedz to a vysvetli, prečo cítiš hnev. Keď ťa hnev prejde a medzitým si urobil niečo, alebo povedal niečo, čo druhému mohlo spôsobiť bolesť, ihneď, len čo to dokážeš, ospravedlň sa a naprav škody. Škody na srdiečku bolia najviac zo všetkého, nenechaj ich bolieť dlho. U seba a ani u druhých. Pamätaj, všetko sa dá vyriešiť, stačí len chcieť, nič viac. A na všetky svoje pocity máš plné právo. Na radosť aj smútok, na lásku i na hnev. A čím skôr sa podarí vrátiť sa od hnevu k láske, tým lešie pre všetkých.

The post Detské srdcia 7: Hnevlivé hnevanie appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Poznám chlapca, volá sa Temishad a býva so svojimi rodičmi v púštnej oáze. Vzal by som ťa tam, len je to veľmi, veľmi ďaleko. Ak poznáš púšte, tak vieš, že je tam veľmi horúco a všade je piesok, kam sa len pozrieš. Ale púštna oáza, tá je ako zázrak. Sýta zelená farba kríkov príjemne ukľudňuje oči, ďatlové palmy sa prehýbajú pod nádielkou sladkých plodov. Uprostred je veľká studňa a vedľa nej nádherný rozľahlý prístrešok, vyzerá ako veľký stan, len má plochú strechu. Vnútri je pohodlné sedenie, vystlané pestrofarebnými vankúšmi, nízke stolčeky zo vzácneho dreva a okolo povievajú ľahúčke závesy farby perleťových lastúr. Je to krásne miesto na odpočinok. Táto oáza je veľká a býva tam mnoho ľudí vo svojich bielych domoch s drevenými žalúziami, ktoré chránia vnútrajšok domu, spoločne s hrubými stenami, pred páliacim slniečkom.

Temishadova rodina býva kúsok od studne a okolo ich domu sú vysadené zdravé palmy a ibištekové kríky. Temishadova maminka má na terase domu vo veľkých pieskovcových kvetináčoch nasadené pestré kvietky, ktoré po západe slnka polieva. Nádherne voňajú.  

Temishad sa strašne bál tmy. Je to dieťa slnka, ako všetci z jeho kmeňa a keď slnko zapadlo za pieskové duny, zakaždým sa ho zmocnil strach. Najskôr sa mu rozšírili zreničky, potom sa mu začalo sťahovať hrdlo a napokon mu do žalúdka akoby skočil kameň. Triasol sa na celom tele. Zalial ho studený pot. Ale bol to hrdý chlapec, takže o svojom trápení nikomu nepovedal.

Jeho Sníček Pomocníček si nevedel rady. To možno nevieš, ale my, Sníčkovia Pomocníčkovia, dodržujeme určité pravidlá. Niekedy ich môžeme porušiť, ale je lepšie sa ich držať. A to pravidlo, o ktorom ti chcem povedať, je pravidlo Trpezlivosti. Znamená to, že pokiaľ nás naše dieťa nepožiada o pomoc, mali by sme trpezlivo čakať a nezasahovať a problém zatiaľ neriešiť. Vieš, ono je to užitočné si uvedomiť aj v živote vôbec, že nikto nám do hlavy nevidí. Ja ti, samozrejme, do hlavy vidím, ja áno, ja o tebe viem všetko a veľmi ťa s tým všetkým milujem. Ale ostatní ľudia si navzájom do svojich hláv nevidia, a preto je veľmi užitočné, keď niečo vy ľudia potrebujete od iných ľudí, aby ste im to priamo povedali. Požiadali o pomoc či podporu a potom, keď ju dostanete, tak za ňu poďakovali a sami boli pripravení pomôcť iným, pokiaľ chcete, viete a môžete. Pomoc môžeme aj odmietnuť, keď nám ju niekto vnucuje a my si ju neprajeme. Slušne a zdvorilo, napríklad takto: “Ďakujem ti, je to od teba láskavé, že mi chceš pomôcť. Ja teraz tvoju pomoc nevyužijem, budem však veľmi rád, keď ťa o ňu požiadam sám, že mi ju poskytneš vtedy.” Alebo môžeme aj odmietnuť pomôcť druhému, pokiaľ to z nejakého dôvodu nie je možné, vieš? Trebárs nás niekto požiada o niečo, čo nepovažujeme za správne alebo čestné. Alebo nás niekto požiada o pomoc, ktorú mu nemôžeme poskytnúť, pretože sme vyčerpaní a unavení a nebolo by to dobre. Vtedy môžeme povedať napríklad toto: “Je mi ľúto, teraz to pre teba neurobím, pretože s tým nesúhlasím.” Alebo:”Je mi ľúto, neurobím to pre teba teraz, ale ak môžeš počkať, zajtra už áno.”

No a my Sníčkovia Pomocníčkovia sa hlavne riadime hlavne tým, že svoju pomoc nevnucujeme za každú cenu. Počkáme trpezlivo, až nás o ňu naše dieťa požiada. Je to dôležité, pretože potom sa dozvieme, čo presne potrebuje, súčasne vieme, že to veľmi chce. Rozumieš? S pomocou to nie je také zložité, len je dobré vedieť, že sme všetci úplne slobodní v tom, koho a či o pomoc požiadame. A sme úplne slobodní v tom, či pomoc prijmeme. A tiež sme úplne slobodní v tom, či vyhovieme žiadosti o pomoc. Nie je to sebectvo. Je to zodpovednosť voči sebe aj tomu druhému, pretože niekedy jednoducho pomôcť nemôžeme, alebo z vážnych dôvodov nechceme alebo nevieme. A tak je rovno lepšie, aby tomu človeku radšej pomohol niekto iný, kto môže, chce a vie to.

No a prečo ti to rozprávam? Pretože Temishad o pomoc nikoho nepožiadal. To ti poviem, je to na zbláznenie, keď vidíš, ako tvoje milované dieťa každú noc trpí a ty mu ešte nemôžeš pomôcť, pretože pravidlo hovorí, že je treba počkať na žiadosť o pomoc. Preto si pamätaj, miláčik, že najlepšie je, keď si v úzkych, rýchlo požiadať o pomoc. Vy ľudia ste na tejto planéte prepojení a máte si navzájom pomáhať. A môže to byť aj tak, že jeden pomôže tebe a ty zas niekomu ďalšiemu a ten zas ďalšiemu a ani nevieš, kedy sa to v kruhu k tebe zas vráti.

Ale hovoril som aj o výnimkách v pomáhaní. Veľmi malým deťom je možné pomáhať, aj keď o to nepožiadajú. Nie tak prehnane, že ich nenecháš urobiť nič samotné, to nie, to by sa  nikdy nič poriadne nenaučili. Ale keď vidíš, že sa v niečom plácajú dlho a že sú z toho nešťastné, tak možno porušiť pravidlo Trpezlivosti a možno citlivo pomôcť aj bez žiadosti o pomoc.

No a práve to bol tak trochu ten prípad Temishada. Jeho strach a trápenie trvalo tak dlho, že sa jeho Sníček Pomocníček rozhodol konať. Vtedy je zvykom prizvať iného Sníčka Pomocníčka a prebrať s ním situáciu. Robí sa to preto, že vlastný Sníček Pomocníček miluje svoje dieťa tak veľmi, že je niekedy slepý a nevidí najľahšie riešenie. A tak Temishadov Sníček Pomocníček zavolal mne. Sadli sme si na studňu v oáze a dali hlavy dohromady. 

A tu mi niečo napadlo. Vieš, ako som ti hovoril, že Temishad je dieťa slnka? Tak práve to mi prišlo ako dobrý nápad, využiť práve Shahtalan, slnko.

A teraz ti poviem, ako sme to urobili, že sa Temishad úplne, ale úplne prestal báť tmy. Najskôr ti ale musím povedať, ako je to s tou tmou. Tma nie je zlá. Naopak. Je to len spiace slnko. A má svoj veľmi dôležitý význam. Má ich niekoľko, niektoré ti prezradím. Počúvaj.

1. Keď je úplná tma a ty spíš, v tvojom tele sa tvorí veľmi dôležitá liečivá látka. Tá je potrebná pre zdravie, pre kvalitný spánok a vôbec pre zdravé fungovanie tela. A tvorí sa iba po tme, nie za svetla. Preto je tma zdravá.

2. Ďalej si určite niekedy vypozoroval, že skoro všetky kvetiny sa na večer zatvárajú. Až na niektoré výnimky. Tiež potrebujú odpočívať, aby boli zdravé a mali mnoho peľu a nektáru pre včeličky a motýle, aj pre drobné vtáčiky, ako sú kolibríci. Nebyť toho, že padne súmrak a potom tma, nevedeli by, že majú odpočívať a ochoreli by. Včeličky by nemali čo jesť, motýliky a kolíbríky tiež. Je to všetko dômyselne prepojené. Preto je tma tiež dôležitá.

3. Ďalšia vec, ktorá sa spája s príchodom tmy, je ochladenie. To je tiež veľmi dôležité, inak by pomaly ale isto všetko vyschlo. Keď sa vďaka tme ochladí, môže sa vodná para vo vzduchu premeniť na kvapôčky vody a ako rosa padnúť na zem a tam sa z nej napijú chrobáčiky a malé rastlinky. Niektoré rastlinky žijú iba z kvapôčiek rosy a bez nej by ochoreli a uhynuli. Preto je tma aj užitočná.

Tak a teraz už vieš, ako to s tou tmou je. Je zdravá, dôležitá a užitočná. Je to naša priateľka, iba má tmavú farbu a preto sa jej mnohé deti boja. Ale tmavá farba je tiež farba a dôležitejšie je, aká je tma vo svojej podstate, aká je vnútri, nie ako vyzerá. Mimochodom, to platí aj o ľuďoch. Dôležité sú ich srdcia, nie to, ako vyzerajú zvonku. 

A teraz, keď už vieš, že tma je zdravá, dôležitá a užitočná, dopoviem ti príbeh s Temishadom. Ako tam tak sedíme s jeho Sníčkom Pomocníčkom na studni a premýšľame, že využijeme pomoc slnka, dohodli sme sa, že urobíme výnimku a ukážeme sa mu cez deň. Keďže Temishad už svojho sníčka Pomocníčka pozná, nie je to žiadny problém a nezľakne sa ho. Môže sa to urobiť aj tak, že sa mu najskôr prihovorí v myšlienke, potom sa s ním porozpráva nahlas a potom sa s ním dohodne, že sa mu ukáže a že sme tu dvaja. Niekedy si dieťa môže aj vybrať, v akej podobe chce, aby sa mu Snížek Pomocníček ukázal. Keď sa však stretávajú častejšie, obvykle sa sníček Pomocníček už nemení a ukazuje sa mu stále v tej istej podobe. Ale všetko je na dohode. Tak je to aj v živote, všetko je na slobodnej dohode, pamätaj si to.

Tak Sníček Pomocníček zašiel za Temishadom. Ten sa práve hral na záhrade pri dome. Prihovoril sa mu v myšlieke, potom s ním chvíľku hovoril a ja som videl, ako chlapec pokyvuje hlavou, že súhlasí. Ukázali sme se mu obaja dvaja. Temishad nás smelo pozdravil a ja som si hovoril, či tento odvážny chlapec je skutočne ten chlapec, čo sa tak bojí tmy. 

Dohodli sme sa na nasledujúcom pláne: najskôr sme Temishadovi vysvetlili, ako to s tou tmou je a že nie je zlá. To, čo už ty vieš, miláčik. Veľmi ho to zaujalo a začal sa trošku usmievať. Potom sme mu povedali, že vieme, že je dieťa slnka a že je Shahtalan jeho dobrý priateľ. Chlapec prikývol. Tak sme mu ponúkli, že polovicu našeho plánu urobíme za slnka a druhú polovicu za tmy, ale iba vtedy, ak bude pripravený. Temishad chvíľu premýšľal a potom súhlasil. Takže sme sa pustili do práce na prvej polovici plánu. Možno sa budeš čudovať, pretože to bude skutočne zvláštny plán. Však počúvaj.

Vzali sme Temishada za ruku a len sme sa prechádzali po záhrade. Čo sme však robili naviac, bolo, že sme ho upozorňovali na rôzne detaily. Nech si všimne, ako vyzerajú na slnku ibištekové kríky. A ako vyzerajú na slnku ďatlové palmy. A ako vyzerajú na slnku pieskovcové kvetináče. Ako vyzerá na slnku stan a studňa samotná. A tak sme prešli celú oázu. Vyšli sme potom kúsok do púšte, tam bolo práve skoro všetko rovnaké a vyzvali sme Temishada, nech si dobre uvedomí, ako vyzerá púšť za slnka. Nech si to všetko zpamätá tak dobre, že keby to mal nakresliť, tak to bude vedieť nakresliť z pamäti. Potom sme to prešli ešte raz.

Keď mal Temishad všetky tie obrazy na slnku vpísané do pamäte, postavili sme ho na záhradu a oči mu zaviazali šatkou čiernou ako tma. Nebolo cez ňu vôbec, ale vôbec vidno. A povedali sme Temishadovi: “Tak a teraz, keď stojíš na slnku a tvoje oči sú v tme, hovor, čo si pamätáš, čo je pred Tebou?” A temishad začal hovoriť: “tu je malý ibištek a tam je veľký. Tu sú dve palmy a tam vzadu je studňa. Vedľa nej je stan. Za mnou sú pieskovcové kvetináče…” a tak pokračoval ďalej a ďalej, až vymenoval všetko, čo si vštiepil do pamäte. Šlo mu to výborne.

To isté sme urobili na púšti, tam to nebolo nijako zložité, boli tam jednoducho pieskové duny, kam človek len dovidí. Vrátili sme sa na záhradu a pýtame sa Temishada: “Rozumieš, chrobáčik? Všetko, čo si videl na slnku tam je tak, ako si to videl na slnku, aj keď tvoje oči sú v tme, rozumieš?” “Áno”, povedal Temishad, rozumiem, všetko je rovnaké, keď sa na to pozerám na slnku, ale sú moje oči v tme.” “Dobre,” povedal jeho Sníček Pomocníček, “a povedz mi, si pripravený urobiť druhú polovicu plánu za tmy?” “Ja neviem, asi áno”, odvetil Temishad, “a čo budeme robiť po tme?” “To už skoro uvidíš, chrobáčik. Tu sa stmieva skoro.” Stihli sme to práve včas, maminka chlapca práve volala na večeru. “Stretneme sa po zotmení u vás na terase”, šepol za ním jeho Sníček Pomocníček a Temishad bežal domov.

Keď padla tma, čakali sme na terase. Zatiaľ tam nikto nebol. “Bu-bu”, ozvalo sa nám za chrbtom. Ten malý nezbedník prišiel skôr, schoval sa za pieskovcovým kvetináčom a teraz nás chcel naľakať. “No, mne sa zdá,” hovorím, “že tu sa už nikto moc nebojí, čo?” Temishad sa usmial a čakal, čo bude. “Chrobáčik, daj si na oči túto istú šatku, ako sme to robili vo dne, prosím”, hovorí mu jeho Sníček Pomocníček. “Dobre, už mám”, hlási Temishad. “Tak dobre a teraz nám hovor, čo pred sebou vidíš, zatiaľ čo sú tvoje oči v tme, rovnako, ako sme to robili cez deň, čo si pamätáš, aké obrazy si videl na slnku a ukazuj, kde je čo, rozumieš?” “Áno, rozumiem,” hovorí, “tu je malý ibištek a tam veľký. Tu sú dve palmy a vzadu je studňa. Vedľa nej je stan. Za mnou sú pieskovcové kvetináče…” a tak pokračoval ďalej a ďalej, až vymenoval všetko, čo si vštiepil do pamäte. Šlo mu to skvelo. “Výborne!”, pochválili sme ho jednohlasne, “to bolo perfektné”. A teraz kúsoček vyjdeme za oázu do púšte a ty zas povieš, čo vidíš, keď sú tvoje oči v tme.”Tam to nebolo nijako zložité, boli tam jednoducho pieskové duny, kam človek len dovidí, aj keď má oči v tme. 

“Dobre sa ti vodilo, veľmi dobre”, hovorí jeho Sníček Pomocníček. Čo ti chcem povedať, chrobáčik, je to, že všetky tie veci sú po tme a za slnka úplne rovnaké. Sú to rovnaké veci. Lenže potme, keď sa z terasy linie svetlo, ibišteky vrhajú rôzne tiene a tie vyzerajú akosi strašidelnejšie, ale nič to nie je, je to len tieň. Cez deň sa tieňov nebojíš, nie je dôvod sa ich báť ani potme. Všetko je rovnaké, len naša predstavivosť, naša fantázia vidí potme za každým kvetináčom obrovskú obludu, ona tam však nie je. Sú to len tiene, s ktorými sa pohráva naša fantázia, vieš, chrobáčik? Môžeme sa teraz spolu pozrieť, aké tiene všade okolo sú a potom prísť k nim bližšie a presvedčiť sa, že tam vôbec nič nie je, ak chceš.” “Dobre”, súhlasí Temishad a prejdeme okolo ibištekov a kvetináčov a paliem a za malú chvíľku hovorí, že je mu to jasné a trochu sa hanbí, teraz, keď vidí,  že nič nevidí. “To ale nie je potrebné sa hanbiť, toto je veľmi bežná vec a mnoho detí sa bojí tmy. Je potrebné získať túto novú vlastnú skúsenosť, aby sa strach rozplynul, vieš? A ty ju teraz máš, tak môžeš kľudne spať a vždy, keď príde tma, len si spomenúť, že veci sú také, ako za slnka a že tma nie je zlá, naopak, je zdravá a je dôležitá a je užitočná”. “Ďakujem, páni”, hovorí Temishad, pôjdem teraz spať.” “Dobrú noc, chrobáčik”, hovoríme jednohlasne, “Shalan dente rei.”

Tak a teraz aj ty, miláčik, vieš, ako je to s tou tmou a s tým strachom z nej. Fantázia je skvelá, keď sa používa inde a inak. A pokiaľ sa tiež bojíš tmy , už vieš, čo si o nej myslieť a ako sa svojho strachu zbaviť. A tiež už vieš, že je dobré požiadať o pomoc a aj tie ďalšie veci o pomoci a o slobode a o zodpovednosti, čo sme si hovorili.

The post Detské srdcia 6: Tma je dobrá appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Vysoko v horách, nad riekou Wajtananga rastie vzácná kvetina Dajpalah. Nikde inde od samého počiatku som ju na tvojej planéte nevidel. A nepoznám nikoho, kdo by tú kvetinu zahliadol na inom mieste, než v horách Sarhode. Ani človeka, ani zviera, ani Sníčka Pomocníčka. Miláčik, isto tušíš, že to nebude len tak hociaká rastlina. A tušíš správne. A ja ti porozprávam, prečo to tak je.

Od pradávna pod horou Sarhode žil kmeň, ktorý ochraňoval starý múdry šaman Sahtalatam. Hovorilo sa, že je synom slnka Shahtalan a ľudia si niekedy plietli ich mená. Mal toľko rokov, koľko je vlasov v hrivách sarhodskych koní, pasúcich sa pri vodopáde Phalayeed na úpätí skál. Jeho srdce je láskavé a jeho ruky sú teplé. Jeho pohľad je ako nočná obloha posiata miliardami hviezd, temné hlboké oči, ktoré rozprávajú, aj keď Sahtalatam mlčí. Jeho srdce, miláčik, jeho Heetaka, je tak plné lásky a múdrosti, že keď sa k nemu len priblížiš, začuješ celkom nahlas, ako pomaly, rozvážne a hlboko tlčie, obťažkané vekmi, časom a miliónom obrazov sveta vo všetkých jeho podobách a tisícmi ľudských príbehov. Tlkot sily a pravdy.

Ľudia jeho kmeňa se na neho obracali v dobe tiesne a tiež v dobe radosti. Keď im bolo úzko, žiadali o radu, keď oslavovali, zdieľali s ním potešenie a vďačnosť. Ako plynul čas a s ním sa na oblohe striedali slnko Shahtalan a mesiac Talum a jeho vlasy boli strieborné, udiala sa prapodivná vec. Prišlo obdobie sucha a slnko spálilo pôdu a dážď opustil krajinu. Ľudia z kmeňa Mantika boli múdri a tak si vopred urobili dostatok zásob. V dobe sucha netrpeli nedostatkem. Vo Wajtange bolo o niečo menej vody, ale stále to stačilo na dobrý život.

Sahtalatam bol tiež chvíľu prekvapený a tak sa obrátil na slnko. Slnko mu v myšlienkách povedalo, že je všetko v poriadku a že tiež všetko pôjde ďalej tak, ako ísť má. To iba pôda Terrada poprosila oblohu Watamba o jeden rok odpočinku, nič viac. Sahtalatam pochopil a slnku poďakoval. Má priaznivú odpoveď pre dedinčanov, keď sa prídu pýtať, čo ich čaká.

Lenže z dediny nikdo neprichádzal. Pred rokom počas splnu kmeň Mantika zvolil nového náčelníka. Mladého bojovníka Ataranka. Je silný ako medveď, rýchly ako laň, bystrý ako líška a odvážny jako levica, čo chráni svoje mláďatá. Ataranka má zrak ako jastrab a sluch ako mladý šakal. Svojou silou a rýchlosťou, bystrým umom a odvahou vynikal už ako malý chlapec. Od začiatku ľudia kmeňa  Mantika tušili, že príde čas a Ataranka ich povedie. A tak sa stalo. Vďaka Atarankovej predvídavosti si minulý rok urobili zásoby zrna, kukurice, zeleniny, liečivých bylín a medu, korienkov a strukovín, sušeného ovocia, všetkého dostatok. Vtedy mal Ataranka sen a v sne ho navštívil jastrab a zaviedol ho ku svojmu hniezdu v horách. V hniezde bola jastrabia matka a tri mláďatá, vyhladovené, ale stále nažive. Ataranka nelenil a ulovil zajaca a daroval ho jastrabej rodine. Jastrab sa posilnil, nakŕmil mláďatá a naplnený silou sa už sám vydal na lov. Posilnená jastrabia matka zasadla na hniezdo a roztiahla krídla, aby chránila svoje mláďatá pred slnkom a poryvmi vetra. Keď Ataranka zostupoval z hôr, jastrab mu trikrát zakrúžil nad hlavou a odletel po prúde rieky.

Keď sa Ataranka prebudil zo sna, bola hlboká noc, hviezdy žiarili a bol čas žní. Na druhý deň predniesol svojmu kmeňu svoje rozhodnutie. To, čo bude zožaté, bude starostlivo uskladnené. Na poliach nezostane ani stebielko ovsa, ani zrnko žita, ani guľôčka hrášku. Ovocie, ktoré po minulé roky popadalo zo stromov a prasklo a tak ho tam nechali ležať, bude teraz pozbierané, starostlivo nakrájané a usušené. Nazmar nepríde ani kúsok. A tak ho ľudia poslúchli a dobre jedli a tiež dobre hospodárili a starostlivo zabezpečili zásoby. Takže ďalší rok bolo všetko v poriadku, aj keď úroda zoschla na spaľujúcom slnku. A kedže si Ataranka spomenul na jastraba zo sna, ktorý mu trikrát krúžil nad hlavou, prikázal tri roky po sebe hospodáriť a všetko zužitkovať. Rozhodnutie sa to zdalo byť rozumné a všetkým sa darilo dobre. Každý mal dosť práce a tiež dosť spokojnosti, avšak menej času a viac povinností.

Sahtalatam sledoval mladého Ataranku, ako sa mu vodí  a ako sa vodí jeho ľudu. Už dlho sa neprišiel nikto z kmeňa sťažovať za Sahtalatamom, neprišiel si po radu a tiež sa neprišiel deliť o radosť, keďže každý bol pracovito zabraný do povinností.

A ubehli tri roky a čas bežal ďalej a ľudia kmeňa Mantika boli pracovití. Každý rok, okrem toho jedného, bol už úrodný, plný slnka a dažďa. Ľud kmeňa Mantika však pamätal na slová Ataranku, starostlivo hospodáril a každý rok vytváral nové a nové opatrenia pred hrozbou sucha. Postupne vybudovali zavlažovacie kanály, ohromné nádrže na dažďovú vodu, sklady obilia a zeleniny, sýpky, nádoby na strukoviny. Práce bolo veľa a tak pracovali aj ženy, takmer tak tvrdo, ako ich muži. A pracovali tri roky a pracovali potom stále. A všade bol blahobyt, jedla dostatok, príbytky boli nové a krásne, menej ich zdobili kvetiny, o to viac bolo bezpečia pred suchom a núdzou. A tak to už nikto nemenil.

A ako šiel čas, stala sa ďalšia podivná vec. Nikto z kmeňa Mantika si to ešte nevšimol, zato Sahtalatam áno. Už niekoľko dlhých rokov prichádali na svet iba Shotuee, iba chlapci. A ženy starli skôr, pod tiahou práce boli ich črty stále tvrdšie. Málo spevu sa ozývalo v domoch, málo dotykov si ľudia vymieňali, cez deň aj v noci, málo kvetov rástlo v záhonoch, jedlo sa jedlo priamo z nádob, v ktorých bolo uvarené, tak málo bolo času, tak veľa tvrdej práce čakalo na všetkých. Až ostala v ľude Mantika jediná mladá dievčina, s vlasmi ostrihanými nakrátko. Kamhala v chlapčenských nohaviciach. Denne sa starala o stádo koní. Ľud chválil Ataranku, tak dobre im nikdy nebolo, všetkého bolo dosť, všetkého bolo nazvyš.

Sahtalatam nechal tie roky plynúť a trpezlivo čakal, komu to dôjde. Ale nikomu to nedošlo. Sahtalatam mal ľud Mantika hlboko rád a tak sa rozhodol, že bude konať. Mal mnoho možností, ako to urobiť. Vybral si tú najzaujímavejšiu. A najprirodzenejšiu.

Počúvaj, miláčik, poviem ti, čo ten múdry šaman urobil.

Než Sahtalatam zostúpil zo svojej hory, vyhľadal rastlinu Dajpalah. Pozdravil ju svojím svetielkom a vyrozprával jej, o čo ju žiada. Dajpalah súhlasila a tak ju opatrne vyňal zo zeme, korene jej starostlivo zabalil do vlhkého machu a zabalil do čerstvého lyka. Až potom sa vydal na cestu. Nešiel priamo do dediny, ale k vodopádu Phalayeed, kde Kamhala strážila stádo koní. Sahtalatam na seba vzal podobu stareny, Wataka, to šamani vedia, kedykoľvek chcú a podišiel k dievčine.

Kamhala mala oči privreté a zbadala Wataka, až keď jej zatienila slnko na tvári. Bez toho, že by sa vyľakala, pozdravila starenu a ponúkla jej vodu. Wataka poďakovala a sadla si vedľa Kamhaly do mäkkej trávy. Kamhala sa chcela opýtať, odkiaľ a kam starena putuje a prečo. Ale jazyk akoby spal a aj keď vedela, že bdie, nešlo vôbec hovoriť. O to vačšie prekvapenie bolo, keď jej Wataka začala odpovedať na všetky jej otázky. Všetko, čo Kamhalu zaujímalo, stačilo na to pomyslieť a starena jej na to v ten moment odpovedala. Ešte väčšia záhada bola, že keď sa pozrela na ústa Wataky, tie boli tiež nehybné a jej jazyk spal. A tak sa rozprávali dlho a Wataka darovala Kamhale rastlinu, starostlivo zabalenú do machu a lyka. Kamhala ju má zasadiť do voľnej pôdy, do Terrada pred svojím Seheri, pred svojím domom. Každé ráno a každý večer ju má zalievať vodou zo studne, po dobu jedného mesiaca, kým rastlina sama naberie silu a jej korene nevrastú hlboko až k spodnej vode. Keď sa tak stane, bude rásť sama. Každé ráno a večer bude Kamhala spievať, zatiaľ čo bude chystať ľanový obrus na stôl a taniere a vázu s kvetinami. Ranný spev Kamhaly odvedie samotné stádo koní k vodopádu na čerstvú pašu a jej večerný spev ich samotné privolá zpäť. Medzitým bude Kamhala pripravovať jedlo, starať sa o oheň, udržiavať svoj dom v čistote a zbierať a sušiť liečivé rastliny a vešať ich na povalu, odkiaľ sa bude linúť ich omamná vôňa.  Chlapčenské nohavice odloží na príležitosť, ktorá možno príde a možno nie a oblečie si ľahké dlhé šaty. Vonné oleje, ktoré získa zo vzácnych bylín naleje do fľaštičiek a uchová ich v tieni komory. Ráno si potrie spánky a tepny na krku olejom z ruží a večer po kúpeli olejom z lotosového kvetu. O naštiepanie dreva požiada ktoréhokoľvek muža z okolia. Za odmenu upečie koláč z moruše a ponúkne ho svojmu hosťovi a kus mu zabalí do pláteného obrúska a prúteného košíka.

Kvetina Dajpalah sa jej bude prihopvárať jedenkrát za mesiac v sne. Kamhala bude počúvať jej hlas a riadiť sa slovami Dajpalah. Nebude robiť ťažkú prácu , keď to bude potrebné, požiada o pomoc silného muža z kmeňa, ktoréhokoľvek. Vždy mu poďakuje a ponúkne chutné jedlo. Pred svoj dom nasadí kvetiny, iba Dajpalah bude mať špeciálne miesto. Dom, jej Seheri, bude prevoňaný bylinami a vonnými olejmi, v komore bude zdravé jedlo a laskominy, na povale liečivé byliny. V dome bude vždy dostatok slnka a čerstvé kvetiny vo váze každý deň. Sama ich nazbiera na lúke, keď ráno, potom, čo svojim spevom odvedie kone na pastvu, posadí sa vždy na skalu porastenú mäkkým machom, zvrie oči a bude načúvať svojmu vnútru. Zanedlho sa tam objaví hlas, ktorý bude nasledovať. Takto to Kamhala urobí a nijako inak. A po roku sa stretne s Wataka na tomto mieste a v tento čas. Choď, Kamhala, zaveď svoje stádo domov, už sa stmieva a pamätaj na moje slová, povedala Wataka a stratila sa v prítmí. Kamhala jej to sľúbila vo svojej mysli. Nebyť tej zvláštnej rastliny v jej rukách, Kamhala by si bola pomyslela, že sa jej to len zdalo.

I naplnila slová Wataki. Ráno zasadila Dajpalah na prívetivé miesto pred domom a kvetimu výdatne zaliala. Zaspievala pieseň. ktorú ju učila babička a kone sa vydali na pastvu. Chlapčenský odev vyzliekla, oprala a vysušila na voňavom vzduchu, zložila a odložila do truhlice. Obliekla si ľahké dlhé šaty, ktoré nosila jej mama ako dievča. Na stôl nazdobila ľanový obrus, taniere a vázu s vodou. Peši sa vydala na lúku, sadla si na mäkký mach na skale a zatvorila oči. V kľude ostala sedieť a zaraz sa ozval z jej srdca mäkký hlas. Usmiala sa a pohovorila s ním. Potom natrhala lúčne kvetiny rôznych farieb, vrátila sa domov a vložila ich do vázy s vodou.

Ako plynuli dni, zbierala čerstvé rastliny pod lesom, sušila ich v prievane v tieni, vyrábala vonné oleje, udržiavala oheň, pripravovala chutné pokrmy. Pred domom vysadila ďalšie a ďalšie rastliny. A Dajpalah mala svoje špeciálne miesto. Večer Kamhala spevom priviedla kone domov a zatvorila ich do ohrady. Keď večer prikladala na oheň a varila čaj, všimla si, že zásoba jej dreva sa stenčuje. Spomenula si na slová Wataki. Skoro ráno, po kúpeli v jazere, potom, ako si spánky a tepny na krku potrela ružovým olejom, obliekla šaty a zaspievala koňom, nazbierala Kamhala košík morušových plodov a upiekla voňavý koláč. Práve premýšľala, koho požiada o pomoc so štiepaním dreva, zatiaľ čo chystala kvetinovú vázu s vodou na stôl. Tu sa zdvihol prach a zpod lesa pricválal Ataranka na čiernom žrebcovi. Jazdil na ňom iba on sám, nikoho iného žrebec na svoj chrbát nepustil. Prvýkrát šiel Ataranka touto cestou. Na ceste v lese ležal stočený had a jeho kôň sa vyľakal. Nenútil ho prekročiť hada, nechal ho, nech si nájde cestu do dediny sám. Pozrel sa na dom a na záhon kvetín. Taký v dedine nie je ani jeden. Z otvorených dverí sa linula teplá vôňa čerstvého morušového koláča. Všade pekne, upratané, dom plný slnka. Zoskočil z koňa a podišiel bližšie. Kamhala, keď ho zbadala, požiadala ho o pomoc s drevom. Ataranka rád pomohol a Kamhala mu ponúkla koláč. Veľký kus mu zabalila do ľanového obrúska, vložila do prúteného košíka a upevnila na sedlo. Ataranka poďakoval a rozlúčil sa. Dni plynuli a Kamhala rozkvitala a žiarila. Hlas v srdci bol teraz počuť zreteľne, rozumela mu dobre.  Dajpalah k nej prehovorila raz za mesiac a jej nachové kvety kvitli v tú dobu mimoriadne krásne.

Roznieslo sa po dedine, že Attaranka z času načas navštívi ten dom s kvetiovým záhonom, pomôže Kamhale s drevom a s čím je potrebné, zakaždým prinesie prázdny košík po koláčoch a odnáša si čerstvú laskominu. Aj ostatné ženy z dediny zatúžili po kvetinových záhonoch, vytiahli šaty z truhlíc a ako šiel čas, postupne sa z mnohých domov niesla sladká vôňa laskomín, na povalách sa sušili liečivé rastliny, každý deň sa dedinou niesol ľahký spev, deťom rozkvitli úsmevy na tváričkách, muži sa vracali domov skôr a radi a čakala ich výdatná večera.

Niečo sa zmenilo a zmena sa  niesla dedinou a naberala na rozmeroch a všade bol blahobyt. Ženám zmäkli črty tváre, mužom sa rozjasnil pohľad. V záhonoch rozkvitali kvetiny a na svet začali prichádzať ako chlapci tak aj dievčatká. Kamhala tiež počala dieťa a Ataranka sa nadýmal pýchou a šťastím, že sa stal otcom. Na svet prišlo dievčatko, ružové ako lupene krehkých kvetov, s vlásky ako havranie krídla, s temne hlbokými očami plnými hviezd. V ľahkých šatôčkách sa hojdala v kolíske zavesenej pod starou morušou a Kamhala jej spievala sladké uspávanky. Ataranka zakaždým, len čo zoskočil z koňa, bežal pod morušu a objal Kamhalu a pobozkal dcéru. Dali jej meno Nathea, čo v ich jazyku znamená Čistá.

Ataranka vyrozprával Kamhale svoj sen o jastrabovi. O tom, ako trikrát zakrúžil nad jeho hlavou a zmizol po prúde rieky. Tri roky Ataranka čakal sucho, tri roky Ataranka viedol svoj ľud k dôslednosti, hospodáreniu a tvrdej práci, aby zabezpečil kmeň pred nedostatkom. Ataranka vie, že suchý rok bol iba jeden. Nikdy však neprenikol do posolstva jastraba, prečo krúžil trikrát, potom, čo jeho mláďatá hladoveli. “Poviem ti to, muž môj “, ponúkla sa  Kamhala. Jastrab krúžil trikrát, pretože ti dával tri rôzne znamenia. Iba jedno bolo upozornením na rok sucha a na dobré hospodárenie. Ty si mu pomohol a on tebe tiež. Tie ďalšie dve znamenia však sú a nie sú spojené s úrodou, ako si si to vyložil. Druhé znamenie je symbol hniezda, rodiny a tepla domova. On ti to hniezdo ukázal. Ukázal ti jastrabiu matku chrániacu svoje mláďatá a ukázal ti seba, ako se zatiaľ vypravuje na lov. Toto znamenie je rovnako dôležité, ako to prvé znamenie. A tretie znamenie je zdieľanie a vdačnosť, ktorá sa v kruhu vracia k človeku.  To ti tiež ukázal. To ti jastrab hovoril, to je jeho posolstvo. “Odkiaľ to vieš, Kamhala, odkiaľ to vieš?”, pýta sa Ataranka. “Tiež mám svoje sny a tiež rozprávam so svojím vnútrom, muž môj. V mojom sne bol rovnaký príbeh, mne ho však rozprávala jastrabia matka. V dobe, keď bolo málo potravy, obaja lietali nad roklinou a tak nemal kto chrániť mláďatá pred silným slunkom. Tie zoslabli a jastrabej matke takmer puklo srdce. Ty si pomohol dať veci do poriadku, no potom si pohliadol na posolstvo iba z jednej strany”. “Rozumiem, Kamhala, teraz už rozumiem.” Ticho povie Ataranka a objíme svoju ženu.

A uplynul rok a Kamhala dodržala záväzok a čaká na rovnakom mieste v rovnaký čas. Nič ďalšie však nie je rovnaké. Jej vlasy mäkko splývajú na odhalené ramená, jej ľahké šaty povievajú v čerstvom vánku, jej tvár je hladká a koža ako zamat, oči sú hlboké a kľudné. V náručí jej spí Nathea a všetko je v poriadku. Kvetina Dajpalah jej venovala výhonok a požiadala ju, nech ho zanesie teraz na toto miesto a dá ho tomu, kto príde prvý. Kamhala vyzerá starenu, keď v tom k nej prikročí starý, múdry Sahtalatam. “Ten výhonok bude pre mňa, ak sa nemýlim”, povie. Vezme si výhonok od Kamhaly. “Odnesiem ho, kam je to potrebné”, dodáva Sahtalatam. “Mám ťa pozdravovať od Wataki, Kamhala. Ak je všetko v poriadku, pôjde svojou cestou a ty sa s ňou môžeš stretnúť vo svojom sne, ak budeš chcieť. Tvoj Sníček Pomocníček vie, ako ju privolať”. “Všetko je v poriadku, Sahtalatam, všetko je v poriadku, ďakujem. Skoro ťa prídeme navštívíť a podeliť sa s tebou o radosť a vďačnosť”. “ Ste kedykoľvek vítaní, dcéra moja, pokoj s tebou, Shalan dente rei, Kamhala.” A rozplynie sa v slnci.

A tak, miláčik, Kamhala vykročila zpäť do svojej dediny, s Natheou v náručí, za svojím odvážným mužom Atarankom, v mieri a kľude, v hĺbke ženského srdca naplnená láskou, v ústrety ďalším dňom, kedy muži v dedine, silní a statoční, po práci radi zasadnú do teplých voňavých domovov a kde ženy radi a s múdrosťou naplňajú čaše svojich blízkych pramenitou vodou a rozprávajú sa so svojimi vnútornými hlasmi a v kľude šepkajú svoje tajomstvá a kúzla do uší svojich krásnych dcér.

The post Detské srdcia 5: Ženská sila appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Ako sme si už hovorili, každé dieťa, aj ty, chrobáčik, máš v sebe, hlboko v srdiečku, svetielko lásky. Má ho aj tvoja maminka a ocko. Niektoré deti nemajú maminku, niektoré nemajú ocka a niektoré nemajú dokonca ani jedného ani druhého. Majú však svetielko. Ja neviem, ako to ty doma máš a či máš oboch rodičov, alebo je to inak.

Chcem ti ale povedať, že nech je to akokoľvek, máš v sebe všetko potrebné pre to, aby tvoj život bol spokojný, šťastný a naplnený láskou. Máš svetielko vnútri vo svojom srdiečku a tak ťa láska všade a vždy sprevádza, na to sa spoľahni.

Počúvaj, chrobáčik, príbeh, ktorý sa stal veľmi dávno.

V krajine, ktorá sa volá Zampatila a je veľmi veľmi ďaleko, žije chlapec. Jeho meno je Darak a v jeho reči to znamená Odvážny. Touto rečou dnes už veľa ľudí nehovorí, ale stále sa na svete nájdu takí, ktorí jej rozumejú. Niekedy sú slová tejto prastarej reči počuť v sne, možno ich tiež niekedy počuješ, chrobáčik. Sám poznám len niekoľko z nich a niektoré sa nesmú vysloviť, iba v stave najvyššej núdze. Tak napríklad Asantah je mama a Latik otec. Saparai je ďakujem a Talaha dobrú noc, Shalan je mier a Shekare je pomoc. Alatari je sestra a Lateshi je brat. Seheri je dom a Alotei je oheň. Terrada je pôda a Watamba je obloha. Pampalah je jazero a Serizad je studňa. Asatah je zakázaný a Jashetan je anjel. Shahtalan je slnko a Talum je mesiac. Stará borovica sa povie Abilta Shuta, vlk sa povie Akaitah a chlapec Shotue. Srdce je Heetaka a starec sa povie Watambi. Pekné slová, však?

Darak vyrastal v malej dedinke v podhorí Alamiru. Dedinka má len pár domčekov, niekoľko ryžových polí a kúsok poľa so sladkými zemiakmi. V lete tam býva horúco a v zime veľa prší. Okolo dediny je veľmi úrodná pôda a tak všetci majú dosť jedla. Neďaleko v skalách je v tieni borovíc ukrytá Serizad, studnička s krištáľovou vodou. Hovorí sa, že na počiatku všetkých vekov prišiel tajomný  muž, pozrel sa na skalu a z jeho očí sa skotúľali dve slzy. Jedna slza sa premenila na Serizad, na studničku a druhá dala život Pampalah, jazeru. Studnička slúži ľuďom už po stáročia a jazero má tyrkysovú farbu a je veľmi ťažké k nehu zošplhať. Hovorí sa, že pokiaľ je v studničke dosť vody a hladina jazera je ako zrkadlo, je na svete všetko v poriadku. Je to dobré miesto pre život.

Darak ešte nie je dospelý, ale už nie je ani dieťa. Je na prahu premeny chlapca na muža. Odjakživa v dedine, keď chlapec dosiahol tento vek, bol vyslaný iba s vrecúškom ryže a mechom vody do hôr, ďaleko za obzor, smerom k Starej Borovici. Týmto smerom dedinčania inak nikdy nechodievajú. Je to smer Asantah, ktorý je zakázaný pre všetkých, iba dospevajúci chlapec môže za splnu, mesiac pred dovŕšením čarovného veku, nasmerovať svoje kroky k Abilta Shuta. Odíde a za 33 dní sa vráti. Neprehovorí s nikým o tom, kde bol a čo zažil, musí však priniesť jantár v tvare srdca. Keď to urobí, stane sa mužom.

Jantár je potom uložený ku Starej Borovici na Shahtalan, na slnko, k ostatným jantárom ostatných mužov. Všetci muži sa mladému mužovi poklonia, jeden po druhom a prijmú ho do svojho stredu. Od tej doby je navždy mužom. K novému stavu ho viaže prísaha. Tá hovorí, že odteraz je zaviazaný k trom posvätným pravdám: 1. Vážiť a dodržať slovo, 2. živiť vo svojom srdci lásku, odvahu, odpustenie a súcit a 3. používať svoju silu pre dobro a tvorenie. Ke poruší iba raz a iba časť jednej z právd, navždy stráca výsady muža, jeho jantár je vhodený do Pampalah, tyrkysového jazera, vody Pampalah sa na chvíľu zčeria a jeho meno je zabudnuté.

Stalo se to iba raz, bolo to veľmi dávno a ten muž, zbavený svojho mena, stále žije v dedine. Väčšinu času trávi pri lese, s pohľadom upreným do diaľky. Ľudia sú k nemu zhovievaví a láskaví, on však nikdy nenašiel znovu svoj kľud. Bol už starý a srdce mal boľavé. Žil dlho a dúfa, že skoro odíde do Krajiny mieru a ticha.

Ke prišiel Darakov čas vykročiť smerom k Starej Borovici, rozlúčil sa s blízkymi, vzal vrecúško s ryžou a mech s vodou. Vykročil. Na kraji lesa stretol muža bez mena. Sedel na suchom pni, oči v tú chvíľu sklopené k prašnej zemi. “Čo ti môžem priniesť?” Spýtal sa ho Draak. “Po ničom netúžim a to, čo potrebujem, mi priniesť nemôžeš, chlapče” odvetil starec.  “A čo to je?” Nedá sa Darak odbiť. “Heetaka…srdce…Moje ztratené srdce…”, povedal starec a zahľadel sa skrz Daraka do diaľky, akoby ho ani nevnímal. Darak sa rozlúčil a vydal sa cestu.

Chrobáčik, ako som ti už hovoril, nikto nevedel, čo sa má stať za tých 33 dní na ceste smerok k Starej Borovici. Nevedel to ani Darak. Tušil, že bude musieť šetriť vodou a ryžou, ale ako dlho pôjde a kam, to nevedel. Šiel s ním jeho Sníček Pomocníček, stále v jeho šlapajách. Keď sa zotmelo, Drak sa obzrel, kam zloží hlavu k spáku, aby sa porozprával so sníčkom Pomocníčkom, či mu on neporadí, čo sa má diať. A tu zrazu zazrel niečo na ceste. Podišiel bližšie a prekvapene zistil, že na kraji cesty leží vysilený Akaitah, vlk, jazyk sychý, telo bezvládne. Na chvíľočku Daraka premohla obava, vlk bol však takmer bez duše, tak sa pomaly priblížil. Vlk nadvihol hlavu a zahľadel sa chlapcovi  do očí. Darakovi sa zdalo, že počuje:” Shekare, Darak, Shekare…” čo znamená “Pomoc, Darak, pomoc…”Darak neváhal a zvlažil vlkovi čumák. Ten se olizol a do očí sa mu vrátila iskra. Bol však stále veľmi slabý, a tak mu Darak ponúkol svoju vodu a vlk pil a pil. Pomaly s a postavil na nohy a znovu sa zahľadel chlapcovi do očí. “Saparai”, povedal vlk tentoraz veľmi jasne. “Ďakujem”. A zmizol v lese. Bol ako prízrak a Darak ešte chvíľu stál a nebyť prázdného mechu na vodu, snáď by si aj pomyslel, že sa mu to len snívalo. Oprel sa o strom a pomaly zaspával, všade už bola tma. Tu sa pred ním zjavil malý Shotue, chlapec s plačom na krajíčku. Bol vychudnutý a mal veľké oči. Ústa neotvoril, Drak však zreteľne počul: “Shekare, Darak, ama Terrada doder Alotei.”. “Pomôž, Darak, našu pôdu spálil oheň.” Darak hľadí na chlapca, jasne rozumie jeho naliehavej prosbe a ako v sne natiahne ku chlapcovi ruky s vreckom ryže. Chlapec si ho vezme, pokloní sa a zmizne. Nebyť toho, že vrecko s ryžou je preč, snáď by si aj pomyslel, že sa mu to len snívalo. Viečka mal už tak ťažké, že ho o za chvíľu premohol spánok a on sa stretol so Sníčkom Pomocníčkom. Hneď mu vyrozprával, aké zvláštne veci práve prežil. Sníček Pomocníček sa len usmial a povedal: “Ja viem, bol som predsa pocelú dobu tu, s tebou, Darak. Počúvaj, moje drahé dieťa, dobre počúvaj. Práve si zložil najťažšiu časť skúšky. Tvoje chrabré srdce plné lásky a súcitu práve dospelo v srdce muža. Bez strachu o vlastnú budúcnosť si podal ruku tým, čo najviac potrebovali pomoc. Tvoja šľachetnosť ti vyviera priamo zo srdca a do rána sa zhmotní v to, po čo si prišiel. Nájdeš to vo svojej ľavej dlani. Teraz spi, spi tak dlho, ako potrebuješ. Keď sa prebudíš, vzhliadneš sa na svet očami dospelého bojovníka.”

Darak mal pocit, že spal len chvíľku. Ke otvoril oči, slnko už bolo vysoko. Niečo sa mu možno aj snívalo, slnečná žiara však rýchlo rozpustila posledné tušenie sna. Olizol si pery a zacítil smäd. Siahol po mechu s vodou, ale ten bol prázdny! Vrecúško s ryžou preč a čo je toto? Z ľavej dlane sa mu vykotúľal žltý kameň a ostal ležať v t tráve. Ako sa doňho oprelo Shahtalan, sknko, zažiaril ako najrýdzejšie zlato. Veľký jantár v tvare srdca. Jeho jantár! Je čas vydať sa na cestu domov. Vyskočil na nohy a tu si uvedomil, že nevie, ktorým smerom sa má vydať. Vyšplhal sa teda na strom, že sa lepšie rozhliadne. A neverí vlastným očiam. Pretrie si oči a je to tak. Hľadí priamo na svoju dedinu, na studničku a na jazero. To snáď nie je možné, to šiel po celú dobu v kruhu? Zliezol dolu a rozpačito sa vydal k dedine. V hlave má akýsi zmätok, obraz vlka s strieda s obrazom vychudnutého chlapca… bude to asi tým smädom, hovorí si Darak. V ruke však drží jantár, nevie, kde ho vzal, vie však, čo to znamená niesť domov takýto jantár.

Blíži sa ku kraju lesa a takmer sa zrazí s mužom bez mena. Zdá sa byť ešte starší, než včera, kedy naposledy spolu hovorili. “Tak čo, Darak, ako si pochodil?” spýta sa starec. “Mám svoj jantár, Watambi, starý muž”, hovorí Drak a naťahuje k starcovi ruku, nech sa sám pozrie. “Trvalo mi jeden deň a mám svoj jantár”, hovorí Drak spokojne. “Jeden deň, Darak? Bol si preč presne 33 dní,” dodáva starec. “To nie je možné, Watambi, viem predsa počítať, spal som jednu noc.” “Ako myslíš, Darak, hovorí starec tajomne. Som rád, že máš svoje srdce. Tak poponáhľaj sa, nech ho položíš ku Starej Borovici, mladý muž.” S týmito slovami posmutnel. Darak zachytí starcov pohľad. A chvíľku premýšľa a niečo sa mu pohne v srdci. “Watambi,” hovorí nato, “Som mladý a jantár som priniesol za jediný deň i keď ty hovoríš, že uplynul viac než mesiac. Dám ti svoje jantárové srdce a ty sám ho položíš ku Starej Borovici. Tak získaš svoje meno späť. Ja sa vypravím po ďalší jantár, bude to ľahké. Tvoje nohy sú straré, moje pobežia rýchlo. Tvoje paže sú slabé, moje plné sily. Tvoj pohľad je smutný a ja ti dám, po čom si túžil, nech môžeš v kľude ísť do Krajiny mieru a ticha, až príde tvoj čas.” Starec sa ani nehne. Darak odhodlane natiahne ku starcovi ruku so srdcom. “Je tvoj, jantár je tvoj”, dodáva Darak.

Starec stále klopí zrak. Pomaly, pomaličky dvíha hlavu. Jeho tvár sa mení v jasnú žiaru. Úplne sa premení a pred Darakom stojí Jashetan, sám anjel. “Dvetisíc rokov som dúfal, dvetisíc rokov som čakal na tento okamžik, Darak. Dvetisíc rokov okolo mňa prechádzali muži, láskaví muži, ktorí dali svoju vodu zoslabnutému vlkovi a dali svoju ryžu vychudnutému chlapcovi. Každý z nich prešiel okolo mňa a každý z nich sa ponáhľal k Abilta Shuta položiť svoj jantár. Každý z nich vedel, že moje Heetaka trpí, smútok drása moje vnútro, beznadej suší moje žily. Každý z nich vedel, že potrebujem naspäť srdce, aby som mohol ísť v kľude a mieri na večnosť. Nikto mi ho neponúkol, až ty, Darak. Vedel som to, ja som to vedel, že ten čas príde a aspoň jeden muž z tvojho rodu zloží túto najvyššiu skúšku. Teraz už môžem ísť. Po dvoch tisícoch rokoch, konečne môžem ísť, s nádejou a vierou v človeka. Tvoje srdce si nesiem so sebou a ja ti dávam svoje. Zanes svoj jantár ku Starej Borovici, Darak a ži dlho a dobre a tiež tvoji potomkovia. Saparai, Darak, Shalan dente rei. Ďakujem, darak, mier s tebou.

A tak, chrobáčik, Jashetan, anjel,odišiel v kľude  a mieri a Darak sa pomaly nadýchol a vydal sa k Abilta Shuta, k Starej Borovici, položiť svoj jantár a žiť dobrý a dlhý život muža.

The post Detské srdcia 4.: Dospieť v muža appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Láska je tá veľká sila, všade okolo, ktorá zariadi, že sa narodí malinké dieťatko.  A pretože sa narodí z lásky, každé dieťa, každé dievčatko a každý chlapček dostane čarovný darček. Vieš aký? Do srdiečka dostane čarovné svetielko, kúsoček obrovskej žiarivej láskavej hviezdy, svetielko, ktoré je v srdiečku bezpečne ukryté a v teplúčku žiari.

Keď sa zhasne svetlo, je ho niekedy vidno, ale len na Vianoce a ešte v lete, keď sú deň aj noc rovnako dlhé. Tomu dňu sa hovorí Rovnodennoť. Vtedy, keď sa večer zhasne svetlo a ide sa už spinkať do postieľky, svetielko býva obzvlášť mocné a hrejivé a preto ho je niekedy aj vidno. Inak čarovné svetielko, aj keď ho práve vidno nie je, v srdiečku stále hreje, svieti a je to kúsoček tej veľkej lásky, ktorá je všade okolo. Preto aj keď máš z niečoho smútok, zanedlho príde ten čas a zas je dobre a za chvíľku aj veselo. Je to večný plamienok, ktorý má v srdiečku úplne každý. A je naň spoľahnutie.

Keď pôjdeš spať, svetielko ťa bude hriať. A potom, keď ráno vstaneš, ono vstane s tebou a bude ti svieitť na cestu. Vo všetkom ti pomáha.

A keď sa dvaja ľudia stretnú, ich svetielka sa pozdravia tajnou rečou, ktorá nie je počuť, ale oni si rozumejú. Povedia si: “Ananta Mala Wakanta”. A potom si rozumejú aj tí ľudia. Keď hladkáš psíka alebo mačičku, tvoje svetielko sa pozdraví so svetielkom psíka alebo mačičky. Aj oni majú svoje svetielka, ktoré im pomáhajú.

Je dobré o tom vedieť, pretože keď toto vieš, vieš aj to, že je všetko v poriadku a ty si všade v bezpečí a môžeš kľudne spať a potom cez deň môžeš robiť všetko veselo a s chuťou a s radosťou, úplne bez obáv. Je to taká vnútorná sila.

Zakaždým, keď si dáš ruku na srdiečko, môžeš si spomenúť, že svetielko tam vnútri máš a v kľude zaspíš a potom sa ráno čulo a a sviežo, odpočinuto zobudíš a bude skvelý deň.

Ananta Mala Wakanta, miláčik.

The post Detské srdcia 3.: Čarovné svetielko appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Čo málokto vie, je, že strašidlá se tiež boja a vôbec nie sú zlé, iba sa tak robia, akože áno. Ale nie sú. Je to ale nepríjemné, keď zablúdia k nám do izbičky a keď tam chodia a lozia. Takže čo s tým?

Poviem ti príbeh o Terezke a ako šikovne okabátia strašidlá potom, čo jej to poradil Sníček Pomocníček Terezíček.

“Mami, ja sa bojím strašidiel pod posteľou”, zaševelí Terezka a s medvedíkom pod pazuchou sa snaží dostaťmaminke pod perinu. “Terezka, koľkokrát sme to už preberali? Takto sa nevyspím, v noci sa vrtíš jako haluška v hrnci. Ráno skoro vstávam do práce, miláčik. Poď, skontrolujeme tvojuizbičku, či tam súešte tie strašidlá a keď nie, tak si pekne ľahneša budeš spinkať, áno?”

“Tak dobre”, povie Terezka, ale vôbecsajej to nepáči. Totiž, ako obvykle, keď mama vojde do izbičky a rozsvieti, Oni schválnenie súvidieť. To vie každý. Onitotižtovediarozoznať, či večer vstupuje do izby dospelý alebodieťa. Akide do izby dospelý, urobia sapriesvitnými, alebonaskáču do elektrickej zásuvky. Tak nie súvidieť. Potom, keď dospelý odíde, zas vyskočia zozásuvkyalebo sa urobia normálnymi a sú vidieť. Najčastejšie sú traja.

Ale počúvaj, ako to skvelo dopadne.

Mama rozsvieti svetlo v Terezkinej izbičke a izbičku prehľadá a nič nenájde. My už ale vieme, prečo. Potom Terezku uloží, pohladí, dá jej pusu na čelo, potom ide ku dverám, odtiaľ jej zamáva a povie jej: “Tak vidíš, nič tu nie je, sladké sny, chrobáčik”, zhasne a odíde do spálne.

A teraz, baba, raď. Čo sa dá v takejto situácii urobiť ako prvá pomoc? No predsa špeciálna PERINOVÁ OCHRANA. Tu jje návod: robí sa to tak, že si človek sadne doprostred postele a urobí to najskôr tak, že dolu sa perina založí pod nohy a potom sa založí všade pozdĺž nôh až k zadku. Takže má človek akoby nohy v spacáku. Hlava môžeostať vonku, alebo ak ostane kúsok periny, dá sa ten kúsok pretiahnuť cez hlavu. To ale nie je nutné. Nakoniec sa zasunú ruky. Nesmie nič nikde trčať, okrem tej hlavy, nesmie byť nikde ani škáročka, tou by sa strašidlá nasúkali pod perinu a mohli by tam robiť menšie zlo. Štekliť, nič vážneho. Je treba ukryť aj medveďa alebo iného plyšáka, keď nejakého máme na spanie.

To celkem ide, lenže keď človek zaspí, tak se rôzne krúti a ani nevie ako, môže nedopatrením vystrčiť nohu alebo ruku a to sa nesmie. Oni by to hneď zneužili a šteklili by na tej ruke a nohe. Takže by bolo najlepšie ostať hore. Ale to je hlúposť, pretože v noci sa má spať a naberať sila na ďalší deň. To vie každý.

Takže čo s tým urobiť ešte lepšieho? Je to veľmi jednoduché. Počúvaj. Terezke to poradil, ako už vieš, jej Sníček Pomocníček Terezíček. Úplne najviac najlepšie je dať pod posteľ PASCU. Áno, PASCU, do ktorej sa všetky strašidlá chytia a je kľud. Chceš vedieť, ako sa to robí? Takto: to sa vezme krabica s vrchnákom, je úplne jedno, aká veľká, pretože keď sú strašidlá v krabici, spľasknú a tak môže byť aj celkom malá krabica. A do nej sa po bokoch urobia diery, také okienka.

Tie sa ešte prelepia priesvitnou páskou, aby bolo vidno, čo je v krabici, ale aby sa do nej nedalo cez tie okienka vojsť. Na to je tá priesvitná páska. Navrchu sa do vrchnáku urobí malý otvor. Takže vojsť sa dá iba vrchom a potom strašidlo skočí do krabice. Aby nešlo vyskočiť z krabic naspäť von, musí sa napísať na vrchnák zospodu čarovná formulka. Je dosť tajná, ale ja ti ju prezradím, inak by pasca fungovala len trochu. Toto je čarovná formulka a píše sa veľkým tlačeným písmom: ASANKA KALAN DA. To je starodávné magické mocné čaro proti všetkým zlým veciam, môže sa zapamätať a povedať kedykoľvek, keď sa človek trochu bojí. Ak ešte nevieš písať, môže to napísať ktokoľvek, kto písať vie.

A potom sa dá krabica kam? Najlepši pod posteľ, ale keď sa tam nevojde, tak môže byť kludne vedľa postele. Stačí aj na stole.

A prečo by strašidlo chcelo skočiť do krabice? To je jednoduché. Cez tie okienka je totiž vidno pekné veci, ktoré tam vložíš. Môže to byť sponka do vlasov alebo angličák, ale úplne najlepšie zo všetkého cukrík. Oni majú najradšej cukríky. A tak je dôležité nemať cukríky rozhádzané po izbičke, iba jeden dva vložiť do PASCE. Dôležité je ale dovbútra vložiť aj krokodýla, alebo môže byť aj Tyranosaurus rex a ešte môže byť žralok. Tiež strážny pes, najlepšie dvaja ale stačí aj jeden. Alebo niečo, čo je silné a má zuby a má stále hlad. Ten totiž každé strašidlo, ktoré padne zvrchu do krabice, celé celučké zožerie a je kľud. Tak to jednoducho je.

Okrem detí. Tie keby zakopli o krabicu alebo do nej strčili ruku, tak sa vôvec ale vôbec nič nestane. Pretože každý správny krokodýl a Tyranosaurus rex a žralok a pes a tiež ktokoľvek silný, kdo má zuby a má stéle hlad vie, že deti sa nežerú. To vie každý. Tiež ak by tam vkĺzol škrečok alebo akékoľvek domáce zvieratko, platí to isté, čo o deťoch. Nič sa nestane. Je ho potom len treba vybrať a položiť na miestečko, kde normálne býva. No a cukríky škrečkom ani psíkom a tak nedávame. Nie sú moc zdravé pre ich brušká a nie sú moc zdravé ani pre tie naše brušká. Najlepšie je zbierať cukríky pre strašidlá a napchať ich do krabice. Nie moc, stačí tak akurát.

Takže takto to ide urobiť, keď rodičia nechcú, aby sa spalo v ich posteli. To často nechcú, nechápem prčo. Ale viem, že aj keď to práve nechcú, majú ťa radi úplne najviac na svete. Niekedy sa s rodičmi nedá vôbec ale vobec dohovoriť. Hovoria, akoby boli z inej planéty. Občas. Niekedy mám tiež pocit, ze ani neveria, že v noci sú v izbičke strašidlá. No verili by ste tomu? No, tie strašidlá tam naozaj nebývajú stále. Iba niekedy a niekedy vôbec nie. Oni ani nerobia nič zlého, ale je jednoducho lepšie, keď tam nie sú.

A tak, keď sa nedá ísť do postele k rodičom, tam totiž nikdy žiadne strašidlá ani neboli a nie sú a nebudú, je treba rýchlo urobiť PASCU podľa návodu hore. Je úplne spoľahlivá, funguje vždy a Terezka do nej pochytala úplne všetky strašidlá. Sú zožrané. Vlastne po čase k Terezke strašidlá prestali chodiť. To je jasné prečo, boja sa PASCE, až sa trasú, chudáci. A Terezka má kľudné noci a môže mať aj nohy a ruky von spod periny, keď chce. Jednoducho pohoda. Takto Terezka na radu svojho Sníčka Pomocníčka preľstila strašidlá.  

The post Detské srdcia 2.: Ako Terezka preľstila strašidlá pod posteľou – návod na strašidla. appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.

Ahoj, zlatíčko,

chcem sa ti predstaviť. Volám sa Sníček Pomocníček. Mám zvláštne meno, však? A ešte som ti ho ani nepovedal celé, celé ti ho poviem za chvíľku. Počúvaj, budem rozprávať.

Nás, Sníčkov Pomocníčkov, je presne toľko, koľko je ľudí na tvojej planéte. My, Sníčkovia Pomocníčkovia, sa vzájomne poznáme veľmi dobre, pretože sa spoločne stretávame a debatujeme už milióny miliónov rokov. Aj dlhšie.

Pochádzame z ďaleka, to sa ani nedá povedať, ako ďaleko to je. Jednoducho najďalej, ako si vieš predstaviť a ešte nekonečně najďalej k tomu. Ďaleko. Je tam krásne a teplo, svieti tam slnko, sú tam tri mnohofarebné dúhy. Vonia tam vzduch, povieva čerstvý vánok, hojdajú se tam stromy, spievajú vtáci. šumia tam vodopády a padajú do modrej hĺbky, mäkko a ľahko.

A každý z nás, Sníčkov Pomocníčkov, sa stará o jedno dieťa na tvojej planéte. Už od jeho narodenia. Pamätáš sa? Ja som tu pre teba od tvojho narodenia a stále. Niekto si to pamätá viac, niekto menej. Dospelí nás moc nevidia, to je tak zariadené. Ale každé dieťa vie, že sme s ním. Niekedy nás vidí, inokedy počuje alebo iba cítí, že jme s ním. Každé dieťa väčšinu času vidí len svojho Sníčka Pomocníčka. Ale za Slnovratu môže vidiet aj Sníčkov Pomocníčkov iných detí. Vieš, čo je naším poslaním? Pomáháme deťom dobre žiť, pomáháme im vyznať sa vo svete, pomáháme im cítiť sa skvelo a vyrieši každú vec a nájsť kamarátov a pomáhame im smiať sa a rozkvitnúť. Rozkvitnúť do sily a harmonie, lásky a múdrosti, do zdravia a odvahy, slobody a kľudu.

Poviem ti, ako sa to stane, že sa stretneme so svojim dieťaťom. Keď sa dieťa narodí, okamžite pricestujeme z našej ďalekej diaľky na slnečnom lúči priamo k nemu a už sa od neho nepohneme na krok. Máme radosť, keď má dieťa radosť a len ho tak zľahka sprevádzame. A keď je smutné, alebo ho niečo trápi, vtedy mu vstúpime priamo do sna. Tam nás môže dobre vidieť alebo počuť a tiež s nami môže hovoriť, ak chce. V sne máme spústu času, celú celučkú noc, aby sme spoločne vyriešili to jeho trápenie.

Keď se potom ráno zobudí, naraz sa cítí lepšie. A to sa opakuje tak dlho, ako je to potrebné. Niečo trebárs vyriešime spoločne za jednu jedinú noc a na niečo potrebujeme viacej nocí. To je rôzne. A dieťa spí, nikto nič netuší a pritom sa v sne odohrávajú fantastické veci a dobrodružstvá.

Tak preto sa voláme Sníčkovia Pomocníčkovia, vieš? Pretože našou úlohou je pomáhať deťom najmä v sne. Nikedy aj cez deň, keď je to rýchlo treba. No a teraz ti dopoviem moje celé méno, ako som sľúbil. Ale najskôr k tomu ešte niečo potrebujem. Potrebujem si požičať tvoje krstné meno. Ako sa voláš, miláčik? Povedz mi to, prosím. Počúvam… Ó, to je ale pekné méno. A teraz počúvaj ty, aké kúzlo s tvojím menom urobím: pripojím tvoje pekné meno ku svojmu a tak budeme v spojení.

Jeden môj priateľ sa volá Sníček Pomocníček Janíček a tiež je tu ďalší, ten sa volá Sníček pomocníček Daníček a ďalší Sníček Pomocníček Terezka a Sníček Pomocníček Janička a tak ďalej. Už vieš? Takto to teda je. Budem sa teda odteraz volať Sníček Pomocníček ………………. Môžeš to sem, na to volné miestočko potom aj dopísať a ak ešte písať nevieš, môže ti s tým niekto pomôcť, koho pekne požiadaš a potom mu pekne poďakuješ. A tým budeme spojení navždy.

Keď pôjdeš spinkať, môžeš si tu prečítať nektorý príbeh a potom se ti o tom trebárs bude aj snívať. Alebo ti ho prečíta niekto iný, kto bude chcieť.

Teraz vieš, že ja som tvoj Sníček Pomocníček a budem s tebou navždy. Všetko o tebe viem a veľmi ťa mám rád. Mám ťa rád práve takého, aký si. Aj keď sa smeješ, aj keď plačeš, aj keď sa hneváš, aj keď robíš niečo pekné, skrátka stále ťa mám rád, na to se teda spoľahni.

Tak pozorne načúvaj, budem ti rozprávať.

The post Detské srdcia 1- liečivé príbehy pred spaním alebo i počas dňa, ako kto chce a ako sa mu to najviac páči. appeared first on Katarína Bradáč | PSYCHOLOG.